Trpezlivosť jeleňa prináša

Dátum zverejnenia: Po, 11/27/2017 - 13:45

Radoví poľovníci nášho združenia dostanú možnosť zapoľovať si na jeleňa až po odchode poplatkových hostí. Výnimku tvoria iba jubilanti. Začiatkom októbra sme sa s Mirom, mojim nepoľujúcim kamarátom, rozhodli ponavštevovať najprv vzdialenejšie časti revíru, do ktorých až tak často nechodíme. Jeleň nie je jelenička, alebo jelenča, ktoré strelíme aj za záhradami. Jeleňa si treba zaslúžiť, jednoducho ho treba vychodiť. Ako prvá bola na rade lokalita okolo Bukoviny. Tu zvykli čriedy jeleňov relaxovať po ruji a aj zimovať. Na Bukovine nás čakalo prekvapenie. Družstevníci tu vyhnali asi 50 ks hovädzieho dobytka. Väčšinou išlo o býky. „No a máme po poľovačke“ vravím Mirovi. „Ale keď sme sa už sem vytrepali, tak nakukneme aspoň na Žiakovo“. Prechádzať pomedzi statných býkov mi prišlo príliš odvážne, tak sme stádo obišli hodným oblúkom. Postavili sme sa na vyvýšený terénny zlom a hľadali vysokú. A veru že sme ju aj našli. Zo Žiakova, smerom k Bukovinke, vychádzala na pastvu črieda vysokej. Boli v nej tri mladé jelene. Medzi mladíkmi bol aj jeden šestorák, ktorý ma zaujal najviac. To už je aj čosi na stenu a aj mladého mäska na podiel dostatok. Jednou ranou dve muchy. Zver však bola ďaleko a nedalo sa k nej dostať na dostrel – veď aj zajtra je deň. Cestou k autu sme stretli opäť čriedu vysokej. Boli to všetko jelene. Sedem paroháčov sa nám predvádzalo v plnej kráse. Svetla bolo už pomenej, tak som si s čítaním parožia ani hlavu nelámal. V čriede nebol len jelení dorast, ale aj starší páni. Tí, vyčerpaní rujou, sa v pokoji popásali, aby ešte pred zimou doplnili vytrasené kilogramy. Dvaja aktívni mladíci však s dopĺňaním energie nemali problém. Ihravo sa štuchali parohami, ale len tak detsky. Veď už tento rok nešlo o nič... Aj túto čriedu sme oblúkom obišli aby sme ju nevyplašili – veď aj zajtra je deň.

            Vedomý si, že na Bukovine sú jelene, začal som sem chodiť s úmyslom dostať sa na kobylku nejakému mladíkovi. Nie že by som si netrúfol aj na staršieho, ale povolenka hovorila jasnou rečou – jeleň I. a II. vekovej triedy. Vysokú sme videli na každej vychádzke. Len akosi tie jelienky mali vždy navrch. Streliť jeleničku, alebo jelenča by nebol problém, ale trepať ju z týchto končín je celkom slušná fuška.

            Keď už po niekoľký krát som prišiel domov naprázdno a porozprával mojej Elenke koľko a akej zveri sme videli, zhodnotila situáciu „Len špekuluj a preberaj, nakoniec to dopadne tak, že budeme bez podielu. A ja by som nerada celý rok jedla bravčovinu a hovädzinu, divinka je zdravšia a aj chutnejšia“. „Bez starostí“ uisťujem Elenku, „Jelenina bude“.

Koncom novembra, keď sa mi nenaskytla príležitosť uloviť nejakého kusa ani nad dedinou, som veru začal aj ja byť trochu nervóznejší. Už som netrval na jeleňovi, už išlo v prvom rade o podiel. Záver jesene bol pre zver veľmi priaznivý. Žiadna snehová pokrývka, teploty neklesali pod nulu, takže zver sa ešte v pohode dokázala napásť. A počas dlhých nocí mala veru času hodne na naplnenie žalúdkov. Zver vychádzala po zotmení a ešte pred svitaním zatiahla do porastov. Ja som sa však nevzdával. Povedal som si, že nech sa deje čo sa deje, ale do Vianoc musí byť mäso v mrazničke. Začiatkom decembra som si v knihe návštev prečítal zápis „jelenice neloviť“. Situácia sa stala znovu o čosi hrozivejšia. Takmer každé ráno som si sám, alebo s Mirom sadol do Drozdova ešte za tmy a čakal na svitanie. Sem tam sa aj ukázala vysoká, ale na vzdialenosti, na ktoré som si netrúfol strieľať. Ukázali sa aj jelene, ale väčšinou za šera, kedy sa nedali prečítať alebo išlo o chovné kusy. Keď sme odchádzali z posedu, vždy som si v duchu povedal „Veď aj zajtra je deň“. Prišli Vianoce a v mrazničke bolo stále hodne miesta. Elenka len očami prevrátila, keď som sa začal chystať do lesa.

            Ani medzi sviatkami, keď krajinu pokryl sneh, nám neprialo šťastie. Zveri bolo vidieť veľa, ale nikdy to nebolo na výstrel. Jedno ráno, keď sme sedeli s Mirom na posede, si Miro smutne vzdychol „Toto snáď ani nie je možné, niekto nám musel počarovať“. I keď na takéto duchárčiny neverím, aj mne toto pripadalo ako jediné možné vysvetlenie.

            Po Novom roku som po dva dni musel ísť do práce. Na tretí deň, teda 4. januára som kolegovi oznámil, že prídem neskôr. Ako už po neviem koľký krát sme s Mirom ráno o šiestej nasadli do auta a vyviezli sa do Drozdova. Zbehli sme k posedu a čakali na svitanie. Ako už po neviem koľký krát nám pod posed neprišla žiadna zver. Pred siedmou som sa zdvihol a vravím Mirovi “Nakukneme ešte na Uhlisko, a skontrolujeme aj lúky nad dedinou. Na Diele alebo na Nivách by sa mohli tiež nejaké kusy objaviť“. Miro len mlčky prikývol a pobrali sme sa chodníkom k autu.

            Kráčajúc hore kopcom som sem tam pozrel medzi rady kríkov či sa tam niečo nepasie. Keď sme prišli k poslednej medzi, dôkladne som prezrel všetky zákutia čistiny nad ňou. Nič som však nevidel. So sklonenou hlavou som kráčal ďalej. Uprostred tejto čistiny je mladý smrek, priestor za ním som zdola nevidel, ale na jeho úrovni som periférne zazrel telo pasúcej sa zveri. V momente som zakľakol a Miro, ktorý išiel tesne za mnou, tiež išiel do podrepu. Napriek tomu, že zver sa pásla za kríkom hlohu, bolo vidno že ide o mladého výradového jeleňa - šestoráka. Ako som bral do ruky flintu a začal mieriť, Miro mi za chrbtom šepká, „Čo robíš, veď to je chovný špicer“. Zaseklo ma. Oprel som flintu o koleno a opäť kontrolujem parožie nič netušiaceho jeleňa. V ďalekohľade vidím teraz veľkú vidlicu „Žeby osmorák?“, hútam. Jeleň mi bol evidentne súdený. Poslušne zdvihol hlavu, pekne mi ju pootáčal a to som si bol už istý, že je to výradový šestorák. Rýchlo som v pokľaku zamieril na komoru a vystrelil. Jeleň, otočený hore brehom, značil komorovú ranu výskokom. Po dopade zaboril predné nohy do zeme a sklonil hlavu k zemi. Druhý skok už smeroval dolu briežkom a pri dopade sa jeleňovi podlomili predné nohy až jeleň urobil premet. Pokus o druhý skok tiež skončil premetom. Týmto premetom nám jeleň zmizol z dohľadu v kríkoch pod medzou. Lomoz v kríku mi dával nádej, že to bola dobrá rana. So spokojným úsmevom na perách som zložil ušianku a obrátil sa k Mirovi. Podávam mu ruku a vzájomne si želáme lovu zdar. Spokojnosť ma však rýchlo prešla. Spod miesta, kde dopadol jeleň, sa ozvalo praskanie konárov a lomoz na zamrznutom snehu.

            „Toto nevyzerá dobre, len aby sme nemuseli ísť po psíka“, vyslovujem zlú predtuchu. Veru i Mirovi sa prehĺbila vráska na čele. „Počkáme pár minút a obídeme to zospodu“ plánujem náš ďalší postup.

            Opatrne sme zišli o dve medze nižšie a z nohy na nohu, s pripravenou flintou, sa posúvame k miestu odkiaľ bolo počuť lomoz. Ja vpredu, ako prvý, vidím v snehu čerstvé stopy vysokej. Nazerám cez okraj medze, ale nikde nevidím farbu. Vtom ma Miro klape po pleci a ukazuje do kríkov nad nami, ktoré lemujú okraj čistinky. Na príkrej medzi ležal jeleň zakliesnený parohami v kríku liesky s neprirodzene vykrútenou hlavou. Pri druhom premete sa parohami zamotal medzi kmene liesky a vlastnou váhou si ešte zlomil väz. Tak predsa sa zadarilo. Diana nás síce hodne potrápila, ale nakoniec dopriala jelienka. Teda aj niečo na stenu a niečo aj do mrazničky. Jeleň nebol sám. Lomoz, ktorý sme počuli, a stopy ktoré sme pod medzou videli, zanechal po sebe unikajúci zvyšok čriedy.  

            Jeleň bol tak dokonale zakliesnený, že som musel odpíliť jeden kmeň liesky aby sme ho  mohli vytiahnuť. Ošetril som divinu a aj seba ako tak poumýval v snehu. Miro neváhal a s úsmevom vylovil z ruksaka ploskačku. Nosil ju so sebou ešte od predvianoc. Ja som si len symbolicky omočil jazýček, zato Mirovi poriadne zažblnkalo v ústach. Posilnený navrhujem, aby sme jeleňa stiahli dolinkou vedľa Príkreho. „To nie je dobrý nápad Pali, sú tam pováľané stromy a elektrikári tam pri vypilovaní popod vysoké napätie narobili hotovú spúšť. Tadiaľ jeleňa nepretiahneme. Musíme ho dostať prielohom na hrebienok. Dobre sa nám bude ťahať, veď je to po rovinke.“ Rovinka to síce bola, ale hodne naklonená. V podstate sme jeleňa neťahali, ale iba tak popoťahovali. Dva kroky a záber, zasa dva kroky a zase záber. A takto hádam 100 metrov. Ešte že bolo trochu posnežené. Nakoniec sme to predsa len zvládli a dostali jelienka na hrebienok. Posledná rozlúčka, pár fotiek, opäť symbolické omočenie jazýčka z mojej strany a opäť poriadne zažblnkanie v Mirových ústach a znovu len ťahanie, tento krát ale dolu kopcom........