Poľovníctvo na Slovensku vo svojej bohatej histórii už veľakrát preukázalo svoje opodstatnenie a nie je tomu ináč ani v dnešných časoch. Tak ako sa šíri Africký mor ošípaných ( AMO ) na území Slovenska, tak sa stále viac a viac ukazuje potreba poľovníctva. Poľovníctvo na Slovensku sa dostalo do stavu, kedy muselo dočasne prejsť na „sanitárne rituály“ ( súbor úkonov vykonávaných podľa presne stanovených pravidiel ). Zmeny, ktoré práve prebiehajú v poľovníckom svete, výraznou mierou ovplyvnia aj vzťahy s diviakmi a ich spôsob života. Dôjde to do stavu, kedy si poľovníci povedia, že už nemajú žiadne diviaky a tak si ich budú vážiť ešte viac. 

Situácia v súvislosti so šírením vírusu AMO a s tým spojená naliehavosť zabíjania všetkých diviakov núti poľovníkov, vzdať sa poľovníckej etiky, zvyčajnej praxe a robiť „špinavú prácu“ ( zahŕňa prácu, ktorá je nežiaduca, morálne objektívna alebo inak stigmatizovaná ). Pri pohľade zvonku môže nepoľovnícka verejnosť poukazovať na to, že táto úloha vyhladzovania je len pokračovaním poľovníckych zvykov a praktík. No rozdiel tu je. Rutinné, systematické a bezpodmienečné zabíjanie diviakov nemá rovnakú symboliku ako je tomu pri štandardných poľovníckych postupoch. V prípade „sanitárnych rituálov“ ide o naplánovanie odborníkmi, ktorí na druhej strane sú vedení záujmom o efektívnosť a kontrolu, čím sa ponecháva malý priestor na vyjednávanie. Poľovnícke zvyky a etika súvisiace s lovom zveri sa vytrácajú. Odstránenie mŕtveho tela zveri, jej zabitie zahmlieva význam aktu zabíjania.

"Zabiť diviaka a dať ho do igelitového vrecka, to nikoho nezaujíma!"

Pri bližšom pohľade na AMO ide o vyradenie z ich biedy zver, ktorá nie je ťažkým protivníkom ( chorá zver ) a tiež usmrtenie zdravých jedincov všetkými dostupnými prostriedkami v mene „sanitárnych rituálov“. No na druhej strane poľovníci ak lovia zver, tak to robia v kontexte, ktorý umožňuje integráciu a prijatie morálnym spôsobom. V prípade AMO je to v mene choroby a o to je to pre zodpovedných poľovníkov ťažšie. Niekto môže poukázať na to, že zver, bez možnosti byť ušetrená v súčasnosti alebo blízkej budúcnosti, nemožno považovať za lovnú zver. Voľba uloviť zver alebo ju nechať nažive by tak bola súčasťou aktu lovu a pomohla by mu dať zmysel a legitimitu. No v prípade AMO sa neuplatňujú poľovnícke praktiky, nakoľko zver nemá šancu uniknúť. Ako v takomto prípade hovoria poľovníci:

„Ale my tu nelovíme, my ničíme. Pri love zveri je to veľakrát neúspešné a to je dôležité.“

Na tomto mieste je potrebné uviesť, že medzi lovom zveri a šťastím je neoddeliteľné spojenie. To, že sa poľovníkovi podarí niekedy uloviť zver, je subjektívne vnímané ako prejav jeho šťastia. Ide tu o slobodu rozhodnutia, ktorá je ponechaná na jednotlivom poľovníkovi, pričom tento musí dodržiavať stanovené pravidlá pri love zveri. No zabíjanie v súvislosti s AMO nie je voľbou poľovníka, ale spoločenským príkazom.

Zver sa potom stáva ( alebo sú prijaté preventívne opatrenia, aby tomu tak bolo ) objektom a poľovník sa stáva jednoduchým operátorom.

Z jedného pohľadu je možné hovoriť o tom, že likvidácia diviakov nie je činnosťou v rámci výkonu práva poľovníctva a tým nie je ani v kompetencii poľovníkov a preto je možné položiť jednoduchú otázku:

Komu treba nechať robiť túto špinavú robotu ?

Situácia okolo AMO opäť oživuje diskusiu o poľovníctve, pričom dochádza k zmene na profesiu definovanú ako strategicky organizované zabíjanie voľne žijúcej zveri.

Nemali by sme mať  pri výkone tejto špinavej roboty štátnu nálepku, než nálepku poľovníka ?

Zabíjanie diviakov, ako sa v súvislosti s AMO praktizuje, už neumožňuje kontrolovať vývoj populácie diviakov. Situácia okolo AMO môže priniesť trvalú premenu doteraz uplatňovaných postupov ale najmä viesť k úvahám o zmenách, ktoré ovplyvnia svet poľovníctva a chov voľne žijúcej zveri.

Príchod AMO na Slovensko a núdzový stav „managementu“ s ním spojený poukazuje na to, aké ťažké je hlavne pre zodpovedných poľovníkov zapojených do akcie, slepo uplatňovať príkazy, ktoré prichádzajú zo vzdialeného organizmu, ktorý sa stavia do pozície strážcu tzv, „vedomostí“ a „spoločenského dobra“. Ďaleko od poľovníckej etiky a zvykov nový kolektív „odborníkov“ na management voľne žijúcej zveri a chorôb na Slovensku je poverený politickým svetom a riadi sa rozhodnutiami EÚ. Z ich strany ide o vynútenie výberu, ktorú zver „nechajú žiť a ktorú zabijú“, pričom záujmy ktoré tým sledujú sú zjavné. V prípade globálneho zničenia ide o preventívne opatrenia, ktoré majú zachovať bezpečnosť „nášho“ priemyslu s bravčovým mäsom.

Keď sa však pozrieme na rozsah a povahu úloh súvisiacich s AMO, môžeme vidieť, že toto sa nemôžem nechať len na zástupcov štátu. Tu sú potrebné znalosti, vybavenie a zapojenie nás zodpovedných poľovníkov ako zálohy. Aj keď sa často v médiách spochybňuje logika poľovníctva na Slovensku, keď sa zodpovední poľovníci ocitnú v srdci infikovanej oblasti, stávajú sa potrebnými spojencami v managemente AMO. Môžeme súčasne vidieť, že situácia okolo AMO na jednej strane prinavracia poľovnícku zručnosť a jej opodstatnenie pri obhospodarovaní územia ale na druhej strane narúša jej význam pre samotných zodpovedných poľovníkov. Masívne zabíjanie diviakov vedie k predefinovaniu vzťahov a následne hraníc toho, čo je pre zodpovedných poľovníkov lov zveri a prečo. V súvislosti so snahou o zvládnutie AMO pri „sanitárnych rituáloch“ dochádza k nariaďovaniu a legitimite teoretickej likvidácie všetkých diviakov, zatiaľ čo sa lov zveri v zmysle výkonu práva poľovníctva vždy považoval za postup zachovania kapitálu voľne žijúcej zveri, dedičstva, vzťahu  a symbolických gest pre tých, ktorí sú nositeľmi práva výkonu poľovníctva. Tieto niekedy brutálne neúmyselné a niekedy jemné zmeny vytvárajú odlišný vzťah medzi človekom a voľne žijúcou zverou, následkom čoho ich postaví pred nové dilemy ( nutnosť zvoliť si jednu z dvoch protichodných možností, ťažká voľba ).

Dilema etická : ako sa dá prejsť od lovu vo vzťahu poznačenom „darom“ a „šťastím“ k ich zabíjaniu

                         pre údajné „dobro pre všetkých“ prostredníctvom „sanitárnych rituálov“ ?

Dilema praktická : aj keď ide niekedy o rovnaké gestá, mobilizuje sa rovnaký typ vedomostí a tiež

                              identický koniec ( smrť zveri ), bežné praktiky zodpovedných poľovníkov nemožno

                              zredukovať na ničenie živočíšneho druhu. Tým by sa ignorovalo to, čo zodpovední

                              poľovníci môžu robiť, čo sa naučili robiť a hlavne čo chcú robiť a stali by sa z nich

                              len operátori smrti a diviaky len predmetom liečby.

Dilema citlivá : utrpenie zveri je zjavné bez toho, aby bolo skutočne opísané alebo rámcované. Po

                          ľudskej stránke tu máme aktérov, ktorí vyvolávajú obete, politicky a vedecky

                          akceptovaných a mediálne bagatelizovaných pri tomto vyhladzovaní voľne žijúcej 

                          zveri. Voľne žijúca zver je prenasledovaná na jednej strane chorobou AMO a na druhej

                          strane ľuďmi, a tak majú na konci dňa aj tak zabezpečenú smrť.

Diviaky, už aj tak problematická zver, ktoré sa v súčasnosti považujú za možné rezervoáre chorôb, sa teraz posudzujú len z hľadiska rizika. Ich nové miesto v našich lesoch a podmienky ich návratu sú stále neisté. Oprávnenosť opodstatnenosti totálnej likvidácie diviakov zostáva otáznou.

Nebol diviak, ktorý bol ešte pred príchodom AMO problémový a invazívny, s novým rizikom, ktoré predstavuje ako nový šíriteľ chorôb, obeťou svojho predkrízového stavu?

Zabíjanie musí byť poslednou možnosťou. V súčasnosti sa až príliš často používa ako prvá, najlacnejšia a najjednoduchšia možnosť, najmä ak sú už cielené objekty nepopulárne „invazívny škodci“

Na záver ešte jeden môj vlastný postreh v súvislosti s AMO na Slovensku. Ako je možné, že aj keď ide o verejný záujem pri riešení situácie s AMO, boli a sú niektoré poľovné združenia a spolky postavené do situácie, že na rozdiel od niektorých iných si musia chladiaci box kúpiť za vlastné. Podľa zistení vraj nárok na chladiaci box od štátu majú len tie poľovné združenia alebo spolky, ktoré sa nachádzajú v oblastiach veľkochovu ošípaných. Opakujem, že v prípade riešenia situácie AMO na Slovensku ide o verejný záujem. Naši politici asi zabudli, že aj my zodpovední poľovníci sme platiteľmi daní ale hlavne sme voliči.