Starí známi


Dátum zverejnenia: St, 08/19/2020 - 10:16

4. júla som z posedu na Vrch kraji ulovil miniatúrneho lanštiaka. Podľa mňa nešlo ani o lanštiaka, ale skôr o prasiatko z neskorého vrhu. V čriede boli tri svinky, tri skoro lanštiaky a deväť prasiatok z toho dve skoro celé biele. Črieda, keď prišla o jedného člena, sa na mesiac odsťahovala do inej lokality. No po čase sa vrátila späť. Pár krát som ju pozoroval na väčšie vzdialenosti a podľa jej pohybu som usúdil, že opäť navštevuje lúku pred posedom na Vrch kraji.

            Tri dni pred augustovým splnom, teda v piatok, sme s Mirom čakali márne. Diviačiky sa neukázali. Druhý pokus sme naplánovali na nedeľu. Autom som križoval už druhý rok nekosenú lúku a poriadne nás na rytincoch nadhadzovalo. „Musia sa tu motkať, to tu v piatok nebolo“, objavuje Ameriku Miro. Na posed sme zasadli už o siedmej. Jelenička s teliatkom nám robili hodnú chvíľu spoločnosť. Jelenica však bola nepokojná. Sústavne sledovala neďaleké krovie. Nakoniec to psychicky nevydržala a odviedla jelenča na opačnú stranu. Po chvíli ich vystriedala šmolka. Tá tiež istila smerom k tomu kroviu a tak ako predtým jelenička s teliatkom, tak aj ona zvolila ústup. Pred ôsmou sme z povedľa posedu počuli sfučanie. „Už idú“, objavil sa na Mirovej tvári úsmev. Najprv malý tieň, potom hodne veľký tieň a opäť dva menšie sa mihli v kroví. „To nie sú diviaky, to sú medvede“, vymazávam úsmev z Mirovej tváre. Statná medvedica s tromi tohoročnými mladými pomaly križovala lúku. Medvedíci bezstarostne šantili okolo matky. Jedno vyliezlo na osamelú briezku a druhé ho hneď nasledovalo. „A máme po diviakoch“, hodnotím situáciu. „Počkáme kým medvedica odvedie mladé dostatočne ďaleko a pôjdeme pozrieť na ďatelinu, možno sa tam ukážu“, mením operatívne plán. Keď sa medvedica dostala na úroveň kríkov, kde istili jelenice, ozval sa odtiaľ lomoz a za pár chvíľ aj kvikot diviakov. Dokonca aj taká veľká medvedica si to zamierila preč od toho miesta. Ochrana mladých je pre ňu prvoradá. Čriede diviakov sa asi ani statná medvedica nemá chuť postaviť. „Mali by sme predsa len počkať“, nestráca nádej Miro. Dávam mu za pravdu a ostávame sedieť.

O pol deviatej najprv na scénu vybehli prasiatka. Už ich nebolo deväť, ale iba sedem. Dve svetlé prežili, ale už nemali takú bielu farbu, skôr to bola svetlosivá. Za nimi vyšla jedna veľká svinka a jedna menšia. Pripojila sa k nim aj jedna skoro lanštiačka. Mali to namierené priamo ku posedu. Nebolo na čo čakať. Keďže skoro lanštiačka bola otočená čelom k posedu položil som bodku puškohľadu medzi jej svetlá a vystrelil. Rana sa ujala a lanštiačka  zostala v ohni. „Chýbajú ešte dva väčšie kusy“, kladiem otázku len tak do vetra. „Nie nechýbajú, keď si vystrelil dva kusy prebehli vzadu na lúke. Tak črieda prišla iba o dve prasiatka. Kde je ich koniec nevedno.

Hnusoby malé odporné, teda kliešte. Opäť sa našiel pred pár dňami jeden, nakazený limskou boreliózou. No a samozrejme mi odovzdal darček. Takže tri týždne antibiotík. Na lovu zdar si dal symbolicky jeden iba Miro. „Keď nemôžeš ty, nebudem ani ja“, solidárne sa pripojil k môjmu pôstu. A tak, keď nebol dôvod na prestávky, sme diviaka rozobrali neuveriteľne rýchlo.

 Strieľal som z 30-06 na 35 m, strelou Norma Vulkán 11,7 g. strela vnikla do hlavy tesne pod očami a ostala najskôr v lebke, lebo výstrelný otvor sme nenašli. Nakoľko hlavu nekonzumujeme, poškodenie zveriny nebolo žiadne. „Pekné čisté maso, takto by si mal strieľať stále“, spokojne vyhodnotil mäsko Miro.