Zajac poľný

Zajac poľný (LepuseuropaeusPall.)

 

Rozšírenie a zemepisné rasy

Zajac poľný obýva celú Európu okrem južnej časti Španielska (zajac africký), severnej časti Švédska, Fínska a severnej časti Ruska (zajac belák) a Malú Áziu. Na tomto rozsiahlom území vytvára veľký počet  geografických rás, z ktorých u nás žije zajac poľný stredoeurópsky. Je rozšírený na celom našom území, najviac do nadmorskej výšky 400 m, ale vyskytuje sa až do výšky 1500 m. Najprodukčnejšia zajačia oblasť je u nás na Západoslovenskej nížine.

 

Tvar tela

Zajačia zver má charakteristický tvar tela. Zajac má dlhé ušnice a končatiny, pričom panvové končatiny fungujú ako pružné perá. Celkové sfarbenie srsti je žlto sivé s čiernou, na bokoch prechádza do hrdzava a na bruchu je biele. Srsť na stehnách a na chrbte nad chvostom je v zime sivá. Chvost je na vrchnej strane čierny, podobne aj hroty ušníc. Srsť si vymieňa na jar a na jeseň. V čase poľovačiek dosahujú zajace hmotnosť priemerne 3,8 kg, ale staré jedince vo vyšších polohách až 6,5 – 7,0 kg.

 

Chrup

V chrupe zajaca, ktorý má vzorec  =28, sú charakteristické veľké a stále dorastajúce rezáky (hlodáky), a to dva v čeľusti a dva v sánke. Za hlodákmi v čeľusti sú ešte dva ďalšie zakrpatené zúbky, aké má aj králik divý, ale hlodavcom chýbajú. Zajac používa hlodáky na hlodanie, takže si ich stále obrusuje. Pri papuľke má dlhé a tvrdé hmatové fúzy.

 

Vek zajaca t. j. či ide o mladého (tohtoročného) alebo starého (vlaňajšieho a staršieho), možno najlepšie určiť hmatom podľa Strohovho znaku, t. j. podľa prítomnosti chrupovitej zdureniny na vonkajšej strane epifýzy lakťovej a vretennej kosti nad ohybom labky, ktorá sa po 8. mesiaci veku celkom stráca, alebo podľa hmotnosti suchej očnej šošovky, ktorá má pri mladom zajacovi zvyčajne menšiu a pri starom zajacovi väčšiu hmotnosť ako 270 g. V praxi sa vek zajaca určuje aj natrhnutím ušnice. Pri mladom zajacovi to ide ľahko, pri starom ťažšie. Na jeseň a v zime sa určuje pohlavie zajaca len podrobnou prehliadkou vývodov vonkajších pohlavných orgánov, podobne ako pri králikoch domácich, lebo samec má vtedy semenníky vtiahnuté v brušnej dutine.

 

Životné prostredie

Životné prostredie zajačej zveri tvorí u nás kultúrna step, jej lesíky a remízky, predovšetkým v teplejších a suchších alebo len mierne vlhkých klimatických oblastiach. Žije aj na okraji rozsiahlejších lesných komplexov, na pasienkoch a uprostred hôr tam, kde sú lúčky a čistinky.

 

Spôsob života

Zajac je samotárske a nočné zviera. Na pašu vychádza večer a ráno si líha do ležiska v tvare podlhovastej jamky, ktorú si sám vyhrabáva. Pred zaľahnutím často urobí niekoľko kľučiek a odskokov, aby zmiatol prípadného nepriateľa, idúceho po jeho stope. Keď sa blíži nepriateľ, zajac vydrží v ležisku veľmi dlho a spolieha sa na to, že ho nepriateľ nespozoruje. Až keď sa nepriateľ priblíži natoľko, že prekročí tzv. útekovú vzdialenosť, zajac vyrazí z ležiska a hneď od začiatku uniká plnou rýchlosťou. Keď ho nepriateľ odháňa, výborne kľučkuje. Pravidelne dodržiava priechody, po ktorých vychádza a na pašu (napr.: z lesa na pole). Priechody si starostlivo čistí ohrýzaním prekážajúcich rastlín. Je verný svojmu stanovišťu. Orientuje sa najmä pomocou sluchu a čuchu. Má pomerne slabý zrak, ale dobre vníma predmety v pohybe.

 

Rozmnožovanie

Zajace sa prvý raz pária koncom zimy a tretí a štvrtý raz koncom leta. Párenie zajacov sa nazýva honcovanie. Pri párení často jednu samicu naháňa viac samcov, ktoré niekedy medzi sebou bojujú. Zajačica má v našich podmienkach 3 – 4 vrhy do roka a vo všetkých vrhoch sa jej do roka uliahne max. 10 zajačikov. Z prvého a posledného vrhu býva menej zajačikov (1 – 2 mláďatá), z iných viac (3 – 5 mláďat). Jednotlivé obdobia párenia sa navzájom prelínajú, lebo aj samičky sa začínajú honcovať postupne. Gravidita trvá 6 týždňov (42 43 dní). Mláďatá po uliahnutí vidia, sú osrstené a cicajú asi 3 týždne. Zajačica ich bráni pred nepriateľom, ale zdržiava sa pri nich len v čase dojčenia. Môže byť znovu oplodnená hneď po uliahnutí mláďat, výnimočne aj niekoľko dní pred vrhom počas gravidity, čo umožňuje dvojrohá maternica, v ktorej sa vyvíjajú zárodky rozličnej veľkosti a veku (čas medzi dvoma pôrodmi sa asi o týždeň skráti, dvojité oplodnenie - superfetácia) Mláďatá pohlavne dospievajú až v druhom kalendárnom roku života. Len celkom výnimočne sa môžu mladé zajačice z jarného (marcového vrhu) oplodniť už aj koncom leta alebo začiatkom jesene. Partnerov im pomáhajú vyhľadávať výlučky pachových lícnych, nosových a konečníkových žliaz.

 

Potrava

Zajace sa živia rastlinou potravou. 6erú zelené časti rastlín, rozličné plody, puky, hľuzy, korene, ohrýzajú kôru. Na poliach nespôsobujú veľké škody (pohyblivý a individuálny spôsob pasenia), ale v sadoch, v záhradách a vo vinohradoch pomerne značné. Trávenie celulózy im umožňuje veľké slepé črevo s množstvom mikroorganizmov, ktoré ju premieňajú na svoje bielkoviny. Odumreté mikroorganizmy zajac strávi, čím získava veľa bielkovín a vitamínov. Výlučky slepého čreva (v podobe neforemného mazľavého trusu) zajac skonzumuje (cekotrofia). Tieto výlučky odoberá priamo z konečníka a časť potravy takto prejde tráviacou sústavou dva krát a lepšie sa využije.

 

Význam pre poľovné hospodárstvo

Zajac má veľký hospodársky význam, a to nielen produkciou diviny (v priaznivom roku viac ako 200 000 kusov, čo je viac ako 750 ton diviny), ale aj produkciou živej zveri na zazverňovanie. V poslednom období prírastky zajacov klesli. Na príčine nie je prirodzené periodické kolísanie zajačej populácie, ale najmä zvyšovanie stupňa chemizácie a mechanizácie poľnohospodárstva. Veľmi nebezpečné pre zajačiu zver je najmä veľkoplošná letecká aplikácia pesticídov, ako aj výkonné rotačné kosačky a kombajny. Zajacovi nevyhovujú ani veľkoplošné závlahy. Stavy zajacov veľmi znižuje aj tuhá zima a ich prírastok zasa nadmerné zrážky vo vegetačnom období a rozličné choroby. Z parazitných chorôb je to najmä kokcidióza, ktorá za vlhkej jesene spôsobuje veľké straty na mláďatách, z neparazitárnych chorôb zasa najmä tularémia, pasteurelóza, brucelóza a iné. Zajačia srsť je základnou surovinou na výrobu kvalitnej plsti na klobúky.