Sviňa divá


Rozšírenie a zemepisné rasy

Sviňa divá žije v Európe, Ázii a v severnej Afrike. U nás v západnej časti žije sviňa divá stredoeurópska (Susscrofascrofa), ktorá je tmavá až čierna a celková dĺžka jej lebky nepresahuje 41 cm. Na východnom Slovensku žije sviňa divá karpatsko – balkánska (Susscrofaattila), ktorá je svetlejšia a mohutnejšia. Celková dĺžka lebky dospelých jedincov presahuje 41 cm (od 41 cm do 47cm). Na ostatnom území pravdepodobne žijú kríženci týchto dvoch zoo geografických rás.

 

Tvar tela

Telom sa sviňa divá podobá nezušľachtenému krajovému plemenu domácej ošípanej. Hlavu, prípadne rypák, má dlhšiu a mohutnejšiu, kohútik vyšší a výraznejší, zadok viac zrezaný, nohy vyššie a celé telo užšie a svalnatejšie. Ušnice sú pomerne veľké, vzpriamené. Dospelý diviak niekedy dosahuje hmotnosť vyše 300 kg, ale zvyčajne 150 – 250 kg a diviačica do 150 kg. Diviačia zver si mení srsť raz do roka, a to začiatkom jesene. Na jar jej však vypadá podsada a zimné štetiny a čoskoro jej postupne začína vyrastať nová srsť. Zimná srsť býva tmavšia a štetiny v nej, najmä na chrbte, sú podstatne dlhšie. Štetiny sa niekedy používajú ako trofeje. Môžu sa z nich viazať štetky na poľovnícke klobúky. Letná srsť je redšia tvorí ju len kratšie štetiny bez podsady. Starší diviak má po stranách hrude (na lopatke a rebrách) silne zhrubnutú podkožnú vrstvu a štetiny oblepené blatom a živicou, čím sa vytvára pevný ,,pancier“, ktorý ho chráni proti poraneniu pri súbojoch.

 

 

 

 

Vývoj chrupu

Diviak má spolu 44 zubov, v čeľusti a sánke sú na každej strane 3 rezáky, 1 špičiak, 4 črenovce a 3 stoličky. Vzorec chrupu je   . Výmena mliečneho chrupu za trvalý sa končí v 22. mesiaci, ale posledná tretia stolička úplne dorastá až v 24. mesiaci a niekedy aj neskôr. Mláďa diviaka má v čase lovu dva prostredné pára rezákov v sánke ešte úzke a mliečne.

 

 

 

Lanštiak ich v čase lovu vymieňa, alebo ich má už vymenené, ale zvyčajne ešte nie sú celkom dorastené. Špičiaky, najmä pri samcoch sú veľmi mohutné, klovité. Preto sa nazývajú kly. Spodné sú dlhšie ako horné, stále dorastajú a vzájomne sa obrusujú. Je to nebezpečná zbraň a súčasne nástroj na trhanie koreňov. Diviačie kly predstavujú hlavnú poľovnícku trofej z tejto zveri. Podľa dĺžky a tvaru klov možno aspoň približne určiť vek jedinca. Spodný kel mladšieho diviaka je kratší a smerom k hrotu sa pred obrúsenou časťou postupne zužuje, kým spodný kel staršieho diviaka je dlhší, po celej dĺžke rovnako hrubý a náhle sa zužuje až na mieste obrusovania. Obrúsená plocha klov sa postupne predlžuje s vekom jedinca. Až dve tretiny klov bývajú vrastené do čeľusťových kostí a pre to ich treba veľmi opatrne vyberať.  Mladá diviačica má na spodnej strane dolné kly (háky) najširšie a ich dutina je široko rozvetvená. Stredne stará diviačica má kly najširšie kly v prostriedku a otvor na bazálnej časti je zúžený. Stará diviačica má kly najširšie v hornej časti, pod zbrúsenou plochou a najtenšia je ich bazálna časť, na ktorej je otvor do klov už úplne zúžený až uzatvorený. Úplný mliečny chrup (28 zubov) má diviak vo veku 4 mesiacov. Výmena mliečnych zubov sa začína vo veku 10 – 11 mesiacov.

 

Životné prostredie

Diviačia zver žije predovšetkým v teplejších polohách vo vlhkejších listnatých dubových a bukových lesoch, ktoré sú obklopené alebo prestúpené poľnohospodárskou pôdou. Žije aj v zmiešaných lesoch, menej ihličnatých. Na nížine vyhľadávajú aj rozsiahle močaristé lokality s veľkými a hustými porastami tŕnia.

 

Spôsob života

Diviačia zver vedie nočný a spoločenský život, len staršie diviaky žijú samotársky. Za pašou často chodí aj na veľké vzdialenosti a rada spása poľnohospodárske plodiny. S obľubou sa bahní v bahnisku, najmä v lete, a potom sa otiera o kmene stromov, kde zanecháva blatisté stopy – otierky. Takto sa ochladzuje a súčasne zbavuje kožných parazitov. Potravu si často vyrýva rypákom zo zeme. Párenie diviačej zveri prebieha v novembri až decembri, pričom diviaky často zvádzajú medzi sebou tuhé súboje. Párenie môže prebiehať príležitostne aj v iných mesiacoch. V tomto prípade ide o diviačice, ktoré neboli oplodnené pri prvom párení. V úrodných rokoch, bohatých na žalude a bukvice, sa môže výnimočne uliahnuť mláďa aj dva razy do roka. V takýchto prípadoch sa môžu oplodniť aj dobre vyvinuté jednoročné samice (od 9 mesiaca života). Ináč sa diviačice pária až v druhom a diviaky zvyčajne až v treťom veku života. Gravidita trvá 114 – 118 (108 - 121) dní, podľa niektorých autorov 16 až 17 týždňov. Počet mláďat býva 4 – 12 a zvyčajne sa liahnu v marci v pripravenom kotlíkovom ležovisku (hniezde). Diviačatá sú hnedé a pozdĺžne pásikavé. Cicajú dva mesiace a diviačica ich vodí až do nasledujúceho párenia. Diviačia zver sa ozýva kvičaním, spokojným krochkaním a zlostným grúlením. Často fučí, najmä pri intenzívnom vetrení. V rozčúlení sa diviakovi zježia štetiny na krku a na chrbte (štetinový hrebeň), takže vyzerá oveľa mohutnejší ako v skutočnosti. V zlosti seká klami, pričom z rypáka fŕka penu. Keď hrozí diviačatám nebezpečenstvo, matka ich statočne bráni, pričom môžu napadnúť aj človeka. To sa môže stať aj pri prenasledovaní poraneného diviaka. Starý diviak sa postaví na odpor aj rysovi, medveďovi, psovi a aj vlkovi. V lese má diviačia zver vychodené priechody. Stopy diviačej zveri sú charakteristické tým, že v nich dobre vidno paratice. Táto zver využíva najmä čuch a sluch, zrak má vyvinutý menej. Pachové žľazy majú na záprstí hrudníkových končatín a označujú nimi stopu. Takéto žľazy majú aj na brade, pri vnútornom kútiku ako a na predkožke.

 

Potrava

Diviačia zver sa živý živočíšnou (drobné hlodavce, na zemi hniezdiace vtáky, dospelý hmyz a jeho vývojové štádia, plazy, mäkkýše, červy, zdochliny a príležitostne aj srnčatá) a najmä rastlinnou potravou (korene, tráva v zime aj suchá, hľuzy, huby, žalude, ovos, pšenica, kukurica, repka olejná a iné). Spôsobuje škody na poľnohospodárskych plodinách, ale v lese prerýva a prevzdušňuje pôdu. ničí živočíšnych škodcov, a pre to je prevažne užitočná. V lesnom hospodárstve spôsobuje najväčšie škody prerážaním oplôtkov, ktoré slúžia na ochranu porastov proti škodám spôsobovaným prežúvavou zverou. Škodí však aj vyrývaním sadeníc a vysadených žaluďov.

 

Nepriatelia a choroby

Prirodzeným nepriateľom diviačej zveri sú veľké mäsožravce, najmä vlk. Často trpí na rozličné parazitárne ochorenia, najmä na helmintózy, kokcidiózu a na trichinelózu, okrem toho na nákazlivé choroby (napríklad: mor ošípaných, Aujeszkého chorobu a podobne). Okrem toho stavy diviakov redukujú aj tuhé zimy s vysokou a dlho trvajúcou snehovou prikrývkou.

 

Význam pre poľovné hospodárstvo

Diviačia zver je v produkcii na 2. mieste za jeleňou zverou.