Srnec hôrny


Srnec hôrny (Capreolus capreolus L.)

Rozšírenie a zemepisné šírky

Srnčia zver obýva Európu a veľkú časť Ázie. V Európe je rozšírená rasa s r n e c   h ô r n y   e u r ó p s k y, ktorého parožky dosahujú najčastejšie stupeň šestorák. Samec dosahuje po vyvrhnutí hmotnosť 14 – 18, zriedkavo 27 – 30 kg, srna o niečo menej. Výška v kohútiku je asi 70 cm. V minulosti sa k nám doviezlo aj niekoľko jedincov s r n e c   h ô r n y   s i b í r s k y z Ázie, ktorá má väčšie rozpätie medzi pučnicami, oveľa dlhšie parožky a mohutnejšie telo ako náš srnec. Kríženie medzi európskou a sibírskou srnčou zverou je však geneticky veľmi zložité a málo úspešné, takže tieto jedince pravdepodobne u nás nezaznamenali po sebe nijaké potomstvo. Srnec je u nás rozšírený prakticky na celom území, od hornej hranice lesa až po nížiny lužného Slovenska.

Tvar tela srnčej zveri sa mení s vekom podobne ako pri jelenej zveri. Srnec však nemá hrivu ani lalok. Srnčia zver nemá tvar bežca ako jelenia, ale je prispôsobená životu v hustých zárastoch.

 

Vývoj parožia

Srncovi začínajú vyrastať pučnice v 4. mesiaci života a v októbri alebo v novembri na nich vyrastajú prvé parožky v podobe gombičiek alebo paličiek, ktoré sú dlhé asi 2 cm a hneď si ich aj vytĺka. Vo februári až v marci druhého kalendárneho roka života (vo veku 8 – 10 mesiacov) ich zhadzuje. Hneď po zhodení prvého parožia začína srncovi rásť druhé parožie, ktoré ma zvyčajne podobu dvoch nedelených kmeňov vysokých asi po ušnice, ale niekedy môžu dosiahnuť už aj stupeň vidliaka alebo šestoráka. Slabý ročný srnec má parožky zakrpatené v podobe gombičiek alebo krátkych paličiek. Ročný srnec si parožie vytĺka v júni až júli, teda neskoršie ako ostatné staršie srnce a zhadzuje koncom októbra až začiatkom decembra. Tretie parožie dvojročného srnca majú zvyčajne stupeň šestoráka (alebo silného vidliaka), srnec si ich vytĺka od konca marca do začiatku mája. Tento cyklus vytvárania parožia sa potom pravidelne opakuje. Rozdiel je len v tom, že čím je srnec starší, tým skôr si vytĺka a zhadzuje parožie. Parohy sú z roka na rok mohutnejšie, čoraz viac perlované, priemerne asi do 7 – 8 roka, potom sa srnec stáva spiatočníkom. Veľmi často sa vyskytujú rozličné abnormality srnčieho parožia spôsobené chorobou, mechanickým vplyvom a podobne. Časté sú parochniare, srnec s hubovitou, bujnejúcou hmotou nepravidelného tvaru. Príčinou tejto abnormality je poranenie pohlavných orgánov. Túto hmotu si srnce nevytĺkajú.

 

Vývoj chrupu

Srnča má v čase odstrelu to je vo veku asi 5 – 6 mesiacov, tretí črenovec ešte mliečny, trojdielny (podobne ako jelenia zver). Tretia stolička vyrastá vo veku 10 – 13 mesiacov. Trvalý tretí črenovec (dvojdielny) vyrastá v 13 – 15 mesiaci, čím sa vývoj chrupu končí. Ročný srnec má teda v čase odstrelu práve vyrastenú, ešte neobrúsenú tretiu stoličku a ešte buď mliečne črenovce, alebo si ich práve vymieňa, prípadne koncom sezóny môže mať už aj trvalé, ale ešte nie sú vôbec obrúsené. V ďalších rokoch sa zuby postupne obrusujú, odobne ako ostatným druhom parohatej zveri. Špiaciaky (kelce) má srnčia zver v čeľusti vyvinuté len veľmi zriedka. Ináč je vzorec jej chrupu rovnaký ako pri jelenej zveri

 

Životné prostredie

Srnčia zver žije najmä v listnatých a zmiešaných lesoch, v ktorých sa často vyskytujú plochy poľnohospodárskej pôdy. V ihličnatých lesoch je jej populačná hustota (okrem borín Záhoria) menšia. Žije aj na intenzívne poľnohospodársky využívaných rovinách na tzv. kultúrnej stepi, kde sa vytvoril jej špeciálny ekotyp poľná srnčia zver, ktorá sa dobre prispôsobila životu a nižších polohách, ale miestami vystupuje až po hornú hranicu lesa.

 

Spôsob života a rozmnožovanie

Srnčia zver nie je taká spoločenská ako jelenia zver. Väčšie čriedy vytvárajú iba v zime, a to predovšetkým poľné populácie, ktoré žijú v otvorenej a bezlesnej poľnohospodárskej krajine. Základ čriedy tvoria príbuzné rodiny, srna so srnčatami a s druhoročnými mláďatami, ku ktorým sa v zime pridružujú aj srnce. Srnec si období ruje, ktorá u nás prebieha asi od polovice júla do polovice augusta (na rovinách skôr a v horách neskôr), vyhľadávajú rujnú srnu, pri ktorej je dovtedy kým je ochotná páriť sa, potom si hľadá ďalšiu. Rujné čriedy, tak ako pri jelenej zveri, srnčia zver nevytvára. V období ruje vábi srnca pískaním a srnec ju pred spárením naháňa. Napodobňovaním tohto pískania možno v čase ruje privábiť srnca. Ako prvé bývajú zvyčajne rujné mladé srnky. Rujné srnce medzi sebou často bojujú. V novembri až v decembri sa môžu pri nenápadnej druhej ruji, ktorá je vzácna, oplodniť srny, ktoré sa neoplodnili v lete. V oplodnených srnách sa vždy začne vyvíjať zárodok, ktorý bol dovtedy v utajenom (latentnom) stave, aby sa mláďatá neuliahli v zime. Mláďatá sa liahnu v máji – júni po 40 (39-42) týždňoch od oplodnenia a bývajú 2 (1-3). Keď bola srna oplodnená na jeseň pri druhej ruji, čo sa stáva len zriedkavo, nezostáva zárodok v latentnom stave, prípadne sa obdobie latencie skráti na minimum, takže aj celkové obdobie gravidity je podstatne kratšie. Mláďatá sú svetlo bodkované a spočiatku ležia celý čas utajené v hustom záraste a nenasledujú svoju matku. Srnce si už od januára bránia svoje územie pred súperom. Označujú si ho hrabaniskami, tlčením parožkami do stromov a kríkov a vylučovaním pachovej žľazy, ktorú majú medzi pučnicami. Ďalšie pachové žľazy má srnčia zver na pätách a medzi prstami panvových končatín. Srnčia zver sa nekaluží. Prefarbuje sa dva razy do roka, na jar a na jeseň. V lete má žltočervenú (sito tehlovú farbu) a zime tmavšiu farbu. Zrkadlo, svetlá škvrna okolo análneho otvoru, je v zime biela, výrazné, pri srncovi má tvar trojuholníka a srna ho má väčšie, srdcovité, s predĺženou srsťou na spodnej strane (zásterka). V lete je zrkadlo menej výrazné, len o trochu svetlejšie ako ostatná srsť, srna ho má podstatne väčšie ako srnec. Srnec má v zime pod bruchom okolo pohlavného údu mierne predlženú srsť tzv. strapec.

 

      a – srna v lete                b – srnec v lete           a – srna v lete        b – srnec v lete

   c – srnca v zime              d – srnec v zime       c- srna v zime       d – srnec v zime

 

ODHADOVANIE VEKU SRNČEJ ZVERI

 

a – ročný srnec                                                                                b – dvoj ročný srnec

     

 c – trojročný srnec                                                                           d – päťročný a starší srnec

 

Keď srnčia zver zistí niečo podozrivé, často bäká hlasom, ktorý znie ,,böh, böööh, höh“. Napodobovaním srnčieho bäkania sa často podarí privábiť srnca, ktorý si chce chrániť svoje stanovište proti súperovi. Srnčatá sa ozývajú tenkým pískaním. V smrteľnom nebezpečenstve vydáva srnčia zver nariekavé zvuky. Zo zmyslov má táto zver najlepšie vyvinutý čuch a sluch. zrak má slabší , ale pohybujúce sa predmety rozlišuje veľmi rýchlo.

 

Potrava

Srnčia zver sa živý veľmi rozmanitou potravou. Je oveľa prieberčivejšia ako jelenia zver. spása listy a konáriky drevín, byliny, trávy, poľnohospodárske kultúry, sezónne žerie aj huby, plody stromov (žalude, gaštany a podobne). Potrebuje potravu bohatšiu na bielkoviny a s menším obsahom hrubej vlákniny ako jelenia zver. Má menší bachor, a preto sa pasie častejšie, s kratšími prestávkami.

 

Nepriatelia a choroby

Srnčia zver má veľa prirodzených nepriateľov. V horách sú to najmä rysy a vlky, ale veľmi nebezpečné sú aj túlavé psy. Srnča uloví aj líška, ale keď je srna nablízku, zvyčajne si ho bráni. Niekedy srnča skonzumuje aj diviak. Srnčia zver je veľmi náchylná na parazitózy (od strečkovitosti až po strongylózy a motoličnatosť). Trpí takými nákazlivými chorobami ako jelenia zver.

 

Význam pre poľovné hospodárstvo

Srnčia zver je u nás zo všetkých druhov raticovej zveri najrozšírenejšia, a preto poskytuje poľovníkom najviac príležitosti na poľovanie. Má veľmi chutnú divinu.