Sova


Výr skalný (Bubo bubo L.)

Výr skalný je našim najväčším zástupcom radu sov (Striges). Patria sem nočné vtáky, ktoré majú veľa spoločných vlastností s dravcami. Majú mäkké perie, čo im umožňuje úplne ticho lietať. Okolo očí majú perie lúčovite usporiadané v podobe očných diskov (soví závoj). Zobák je hákovitý, z bokov sploštený, silný. Vonkajší prst je tzv. vratiprst. Majú výborný zrak, dobre vidia aj za tmy, aj veľmi dobrý sluch. Živia sa menšou korisťou, ktorú požierajú celú, len väčšiu korisť trhajú. Nestrávené zvyšky potravy vyvrhujú. Väčšina druhov loví najmä škodlivé drobné hlodavce, preto sú užitočné. Všetky sovy sú zákonom chránené. Výr skalný je dobre známy mnohým poľovníkom, lebo sa často choval aj v zajatí. Používal sa pri osobitom a v súčasnosti už zakázanom spôsobe lovu, pri tzv. výrovaní na prilákanie dravých vtákov, vrán a strák. Výr je rozšírený v Európe, Ázii a v severnej Afrike. U nás žije roztrúsene skoro vo všetkých lesnatých oblastiach, do nadmorskej výšky asi 1000 metrov, kde je dosť skalísk, čistiniek a poľnohospodárskej pôdy. Dosahuje hmotnosť 1,4 – 2,8 kg. Má hnedé sfarbenie s tmavými pásikmi a na hlave má pierkovéúšká. Oči má veľké oranžovo červené. Loví najviac za ranného a večerného šera a v noci. Cez deň odpočíva v skalných puklinách, v dutinách stromov alebo na konári pri kmeni stromu. Žije samotársky, prípadne v pároch. Pári sa vo februári. Samec sa ozýva typickým uhúkaním. Výry hniezdia v plytkej jamke na brale, v skalnej pukline, ale niekedy aj v opustenom hniezde iných dravcov, alebo v dutine stromu. Samica znáša v marci – apríli 2 -4 vajcia a sedí na nich 35 dní. Výry sa živia najmä cicavcami, a to do veľkosti zajaca a srnčaťa, ale aj vtákmi a nižšími stavovcami (obojživelníkmi). Niektoré páry sa často špecializujú na určitý druh koristi, ktorý sa na ich stanovišti hojne vyskytuje, napríklad na ježe, králiky divé a podobne. Často odŕhajú koristi (králikovi, zajacovi a podobne) hlavu.

 

Sova obyčajná (Strix aluco L.)

Sova obyčajná žije v Európe, v Ázii a v severozápadnej Afrike. U nás sa vyskytuje v pomerne veľkom počte od nížin až do nadmorskej výšky asi 1 100 metrov, a to v okrajových pásoch lesov, v parkoch, v sadoch, ale aj v humnách a senníkoch. Cez deň sa ukrýva v dutinách a máva tu aj hniezdo. Má zavalité telo, dosahuje hmotnosť asi 0,4 -0,75 kg. Vyskytuje sa v dvoch farebných variantoch: v hnedo sivej a hrdzavo hnedej. Na hrudi má pozdĺžne pásiky a oči má čierne. Nemá ušká. Pári sa koncom januára a vo februári, pričom húka, tlieska krídlami a klepoce zobákom. Samica znáša v marci 4 – 5 (7) vajec, na ktorých sedí 30 dní. Sova obyčajná sa živí škodlivými drobnými hlodavcami, krtmi, piskorkami, netopiermi, lasicami, hranostajmi, vrabcami, vevericami atď. Príležitostne žerie aj obojživelníky, hmyz a malú zver do veľkosti králika a zajačika. Je prevažne užitočná. Aj táto sova (ako všetky sovy) často odŕha svojej koristi hlavu.

 

 

Myšiarka ušatá (Asio otus L.)

Nie je taká početná ako predchádzajúci druh, ale od jesene až do jari, vytvára kŕdle, takže poľovníci ju často hromadne odstreľovali pri poľovačkách na malú zver. Je naša jediná sova prostrednej veľkosti (dosahuje hmotnosť 200 – 420 g) a s dlhými uškami. Má štíhle telo a žlté oči. Je užitočná. U nás je rozšírená po celom území až do nadmorskej výšky asi 1 000 metrov. Hniezdi v starých hniezdach iných vtákov alebo veveríc a v dutinách stromov. Samica znáša 4 – 5 (2-8) vajec, čo závisí od množstva myší a hrabošov, ktoré tvoria ich hlavnú potravu. Mláďatá sa liahnu po 27 – 28 dňoch a hniezdo opúšťajú postupne po 25 dňoch. AK majú dostatok potravy, hniezdia dvakrát do roka.

 

Myšiarka močiarna (Asio flammeus)

Podobá sa myšiarke ušatej, ale má kratučké, sotva viditeľné ušká a je o niečo väčšia. Je aktívna aj cez deň. Osídľuje otvorené teréne, napríklad mokré lúky a pasienky. U nás hniezdi len sporadicky a postupným odvodňovaním pozemkov stráca ďalšie vhodné biotopy. V niektorých rokoch sa na miestach, kde sa premnožili mysi a hraboše, objavuje invázne vo veľkom počte. Hniezdi na zemi.

 

Výrik obyčajný (Otus scops L.)

Podobá sa výrovi v miniatúrnom vydaní (hmotnosť 75 – 80 g). Vyskytuje sa vo dvoch farebných variantoch: hrdzavo červenej a hnedo sivej. Ozýva sa jemným ťahavým a často opakovaným pískaním. Osídľuje otvorené terény, brehy potokov so starými stromami, staré sady, záhrady, pasienky, vinice, aleje, dubové lesy s dostatkom dutých stromov, v ktorých hniezdi. Samica znáša 2 – 6 vajec, mláďatá sa liahnu po 24 – 25 dňoch a hniezdo opúšťajú po 3 týždňoch. Výrik obyčajný je sťahovavý, zimuje v tropickej Afrike. Hniezdi v južnej časti Slovenska. Živí sa najmä hmyzom, malými vtákmi a myšami.

 

Belaňa tundrová (Nyctea scandiaca L.)

Na hlave nemá ušká, je bielo sfarbená, s tmavou kresbou, ktorá je pri väčšej samici bohatšia ako pri menšom samcovi. Je o niečo menšia ako výr (dosahuje hmotnosť 1350 – 2153 g). Obýva arktickú časť Eurázie a Severnej Ameriky, k nám prilieta len zriedkavo zimovať, väčšinou na severné Slovensko.

 

Krahuľa hôrna (Surnia ulula L.)

Zo všetkých našich sov má relatívne najdlhší chvost, tvarom tela sa najviac podobá dravým vtákom, a to najmä za letu, pretože má úzke hrotické krídla. Spodok tela má biely s priečnymi pásikmi (ako krahulec), očné disky má biele, vrch tela tmavohnedý s belavými pásmi na krídlach. Ozýva sa podobným volaním ako sokolovité vtáky („kikiki“). Obýva Euráziu a Severnú Ameriku a k nám prilieta zriedkavo zimovať. Je aktívna aj za dňa.

 

Sova dlhochvostá (Strix uralensis Pall.)

Má relatívne dlhý chvost. Je väčšia a svetlejšie sfarbená ako sova obyčajná, podobá sa však dosť jej hnedosivej variante. Na brušnej strane má jednoduché podlhovasté škvrny, ktoré tvora pásy, kým sova obyčajná má cez tieto škvrny ešte aj priečne pásiky. Oči má malé a tmavé. Dosahuje hmotnosť 800 – 1100 g. Je aktívna aj vo dne. U nás sa vyskytuje ako hniezdič na východnom Slovensku, najmä v bučinách blízko polí, čistín a lúk. Hniezdi v dutinách stromov, samica znáša 2 – 6 vajec, sedí na nich 27 – 29 dní a odchov mláďat v hniezde trvá 27 – 39 dní. Loví malé cocavce až do veľkosti veveričky a malé vtáky až do veľkosti jariabka.

 

Kuvik obyčajný (Athene noctua Scop.)

Je to malá sova, aktívna často aj cez deň. Poľovníci môžu napodobňovaním kuvikania privábiť krkavcovité vtáky. Má krátky chvost, nemá ušká a je tretím najmenším druhom u nás (má hmotnosť 120 – 220 g). Letí vo vlnke, pri prudkom mávaní zaokrúhlenými krídlami stúpa, a keď ich má priložené k telu klesá. Dúhovku má jantárovo žltú. Osídľuje staré vinice, stromoradia, staré budovy, kameňolomy atď. Patrí medzi naše najobyčajnejšie sovy. Hniezdia v dutinách stromov, múrov a skál, ale aj v dierach králikov a sysľov. Samica znáša 4 – 5 vajec, sedí na nich 28 dní a mláďatá zostávajú v hniezde asi 4 týždne. Loví hmyz, drobné hlodavce a iné cicavce až do veľkosti potkana, ježa, lasice a drobné vtáky.

 

Pôtik kapcavý (Aegolius funereus L.)

Je o niečo väčší ako kuvik obyčajný, má husto operené nohy až po pazúry, väčšiu hlavu, výrazný závoj okolo očí a chrbát výrazne belavo škvrnitý. Letí rovno, nie vlnovite ako kuvik, a vo dne neloví. Jediný z rodu sov si sám stavia hniezdo zo stebiel na zemi, väčšinou však hniezdi v dutinách. Je typickým obyvateľom tajgy. U nás hniezdi sporadicky v ihličnatých lesoch.

 

Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum L.)

Je to najmenšia sovička (má hmotnosť 60 – 75 g), asi vo veľkosti škorca. Sfarbením sa podobá kuvikovi, ale spodok tela má svetlejší a na chvoste má priečne biele pásy. Je aktívny aj cez deň a často pokyvuje chvostíkom. Píska podobne ako hýľ. U nás osídľuje najmä ihličnaté lesy, hniezdi v dutinách stromov. Loví drobné cicavce a vtáky, ale i väčší hmyz, a to aj cez deň.

 

Plamienka driemavá (Tyto alba Scop.)

Plamienka driemavá je stredná sova, má štíhlu a útlu postavu, relatívne malú hlavu, slabší pretiahnutý a menej zahnutý zobák ako ostatné sovy a operenú nad chvostovú žľazu. Očné disky sú vertikálne pretiahnuté a vytvárajú srdcovitý závoj. Spodok tela má jednofarebne belavo pálený až hrdzavo žltý, očné disky belavé, pomerne dlhé nohy sú operené až po prsty, vrch tela je hrdzavo žltý so sivou škvrnitou kresbou. Dosahuje hmotnosť 320 – 340 g. Je to synantrópny druh, osídľuej veže, stodoly, zrúcaniny, povaly a staré budovy, najmä na dedinách a v menších mestečkách. Zriedkavo žije v porastoch starých stromov mimo ľudských sídlisk. U nás osídľuje nížiny, pahorkatiny a doliny v predhoriach. Ani v minulosti nebol príliš početná a v poslednom období sa jej stavy ďalej znižujú. Samica znáša 4 – 6 (11) vajec, čo závisí od množstva koristí. Mláďatá sa liahnu po 32 – 34 dňoch a hniezdo opúšťajú po 2 mesiacoch. Hniezdi 1 až 2 krát do roka. Plamienka sa živí myšami, hrabošmi, piskormi, vrabcami a dážďovkami.