Poľovnícke strelectvo


Do poľovných zbraní sa používa ako strelivo náboj, ktorý je upravený tak, aby sa dal do zbrane vložiť a aby strela po výstrele opustila hlaveň. Skladá sa z nábojnice, ktorá spája všetky časti náboja do jedného celku, chráni strelný prach pred zvlhnutím a zabráni uniknutiu prachových plynov pri výstrele. Prachová náplň odovzdáva pri horení svoju chemickú energiu strele. Ďalšie časti náboja sú zápalka alebo len nárazová zložka, ktorá reaguje na úder a vytvára tepelný impulz na zapálenie prachu, a strela, ktoráodovzdáva svoju pohybovú energiu cieľu.

Zápalná zložka je zmes výbušnín a pomocných látok, ktoré sa zapaľujú nárazom. V nábojoch zo stredovým zápalom je uložená v zápalke a v nábojoch s okrajovým zápalom v dutom okraji nábojnice. Zápalná zložka sa vyrába sa vyrába z rozličných druhov výbušnín, pričom najmenej škodlivé a najčastejšie používané sú zmesi tetrazenu, trinitrorezorcinátu olovnatého (tricinátu) a dusičnanu bárnatého (Neroxin).

Poznáme dva druhy pušného prachu: dymný bezdymný. Najstarším druhom pušného prachu je čierny prach (dymný), ktorý sa v súčasnosti už takmer nepoužíva. Pri výstrele náboja naplneného takýmto prachom sa vytvára asi 280 1 plynov a dym, ktorý pri tom vzniká, zastiera strelcovi výhľad. Modernejší bezdymný prach sa vyrába z nitrocelulózy, do ktorej sa pridáva stabilizačná látka, difenylamín, proti samovoľnému chemickému rozkladu. Na spomalenie horenia sa do prachovej hmoty môže pridať flegmatizátor, a naopak, na urýchlenie horenia prachu sa pridáva dusičnan draselný.

Ak sa do prachovej hmoty primieša nitroglycerín, ide o nitroglycerínový prach. Ak obsahuje len nitrocelulózu, je to nitrocelulózny prach. Nitroglycerínový prach má väčší obsah chemickej energie ako nitrocelulózový, ale horí pri vyšších teplotách, čím sa viac opotrebováva hlaveň. Pri pomerne malom počte výstrelov z poľovných pušiek je však toto opotrebovanie zanedbateľné. Väčšou nevýhodou nitroglycerínového prachu je jeho obťažné zapaľovanie, zanechávanie zvyškov prachu v hlavni a pri výstrele môže z hlavne vyšľahnúť plameň.

Brokový náboj veľkosťou zodpovedá rozmerom nábojovej schránky brokovnice a môže byť naplnený buď hromadnou, alebo jednotnou strelou pre brokovnice. Hromadnú strelu tvoria olovené guľaté broky, ktoré sa používajú na odstrel malej srstnatej a pernatej zveri. Jednotná strela sa používa na odstrel diviačej zveri.

Základom brokového náboja je nábojnica, ktorá sa skladá z obvodového plášťa, dna, kovania a často aj z vnútorného vystuženia. Najčastejšie sa používajú papierové nábojnice, ale aj kovové a čoraz obľúbenejšie sú nábojnice z plastov ktoré sú odolné voči vlhkosti a tepelným zmenám.

Najčastejšie sa používa druh poľovníckej brokovej zápalky s krátkym zápalom. Označuje sa ako zápalka Gevelott. Tvorí ju kalíšok so zápalnou zložkou, ktorá je uložená spolu s nákovkou vo vonkajšom valcovom puzdre s okrajom.

V brokových nábojoch sa ako prachová náplň používa len bezdymný prach, zvyčajne jednozložkový – nitrocelulózny. Odpor strely, ktorý pri prechode hlavňou udáva trenie brokov a zátky, je pomerne malý, a preto sa mu musí prispôsobiť aj brokový prach. Aby prachová náplň v týchto podmienkach riadne vyhorela, musí sa používať prach schopný rýchlo horieť.

Zátka uvádza do pohybu strelu brokového náboja a svojou pružnosťou pôsobí ako tesnenie proti unikaniu plynov. Klasickou zátkou je plstená zátka. Odporúča sa zátka z plastov, ktorá je spojená s puzdrom na broky, nazýva sa aj chránič brokov. Spodná časť slúži ako vlastná zátka, stredná časť ako deformačný člen, jeho úlohou je zachytiť náraz prachových plynov a zabrániť tak deformácii brokovej náplne v hornej časti chrániča brokov s rozstrihnutými stenami. Chránič brokov teda zmenšuje deformáciu brokov, dokonale tesní a zabraňuje usadzovaniu olova vo vývrte hlavne. Predlžuje účinnosť dostrelu a zväčšuje percento krytia. Najčastejšie sa používa pri výrobe nábojov určených na športovú streľbu ale vyskytujú sa aj takéto náboje určené na poľovné účely.

Dôležité je dokonale uzavretie brokového náboja. Doteraz sa používalo uzavretie so zakrúžením, ale v súčasnosti sa používa hviezdicový záver.

Broky sa vyrábajú takmer z čistého olova. Na zvýšenie tvrdosti sa do olova pridáva 1 – 4 % antimónu. Do priemeru 4 mm sa broky vyrábajú liatím v osobitých vežiach vysokých až 60 m. V hornej časti veže je sito, cez ktoré sa leje roztavené olovo, a to „prší“ na dno vodnej nádrže. Pri páde sa kvapky v tvare guľôčok stačia ochladiť. Potom sa na špeciálnych kalibrovacích sitách triedia od 2 do 4 mm. U nás sa na poľovnícke účely používa odstupňovanie po 0,5 mm. Broky s väčšími priemermi sa zhotovujú lisovaním za studena z olovených drôtov. Broky určené na lov zveri sa vyrábajú s rozličnými priemermi, aby si strelec mohol vybrať takú veľkosť, ktorá je najvhodnejšia na odstrel toho druhy zveri, na ktorý poľuje, Pri športovej streľbe sa používajú broky s priemerom 2, 2,25, 2,4, 2,5 mm.

Dolet brokov sa zvyšuje s ich priemerom a približne sa určí tak, že priemer brokov v mm sa vynásobí číslom 100. Napríklad brok s priemerom 3,5 mm má dolet 350 m, brok s priemerom 4,5 mm má dolet 450 m.

Jednotnú strelu na brokovnice tvorí jedno teleso, ktoré je upravené na streľbu z hladkého vývrtu brokovnice. So zreteľom na tvar sa jednotné strely delia na guľaté a valcovité. Guľaté strely sa v súčasnosti používajú málo. Pri konštrukcii jednotných valcovitých striel musí byť priemer tela strely vždy menší ako priemer zahrdlenia zbrane. Aby bola strela správne vedená vo vývrte hlavne, je pozdĺžne rebrovaná má obvodové nákružky, ktoré sa pri prechode zahrdlením ľahko zdeformujú.

Jednotné strely sa vyrábajú z olova, najnovšie sa však vyrábajú z oceľového jadra obaleného plášťom z plastov. Oceľové jadro šetrí nedostatok olova a plastický plášť je pri prechode zahrdlením poddajnejší a zabezpečuje dokonalejšie tesnenie.

Guľové náboje sa používajú na streľbu z guľových zbraní (s drážkovými hlavňami). Zhotovujú sa rôzne kalibre, tvary nábojníc a konštrukcie striel. Základnou časťou guľového náboja je nábojnica, ktorá spája strelu, prachovú náplň a zápalku do jedného celku. Jedna z prvých a najrozšírenejších kovových nábojníc bola nábojnica s okrajovým zápalom. Zápalná zložka je v nej umiestnená v dutom okraji dna nábojnice. Nábojnice s okrajovým zápalom však mali tenké dno, čo zabraňovalo vyvinúť väčší tlak a strela mala pomerne malý výkon.

Po zavedení bezdymového prachu do výroby nábojov na prelome 19. a 20. storočia sa začali vyrábať guľové náboje so stredovým zápalom, ktoré už mali potrebnú rezervu na zvýšenie tlaku. Aj tieto nábojnice mali najprv okraj, ktorý vymedzoval polohu náboja v nábojovej komore a uľahčoval vybratie vystrelenej nábojnice. Dodnes sa používajú do zbraní so sklopnými hlavňami a do revolverov.

Prečnievajúci okraj však spôsoboval ťažkosti pri podávaní nábojov v opakovacích a samočinných zbraniach, preto sa vyvinula bez okrajová nábojnica, ktorá je v súčasnosti základom takmer všetkých poľovných guľových nábojov do opakovacích guľovníc.

Technicky najdokonalejšia je nábojnica krčkom, ktorá umožňuje zväčšovať priestor na prachovú náplň a súčasne ľubovoľne zmenšovať priemer strely. Pri vývoji nových guľových nábojov sa sústavne presadzuje zmenšovanie kalibru, preto bol na starších nábojoch krček málo výrazný, ale pri moderných nábojoch je podstatne menší ako priemer tela nábojnice.

Najvhodnejším materiálom na výrobu nábojníc do poľovníckych guľovníc je mosadz, ktorá má potrebnú pružnosť a pevnosť a ľahko sa prispôsobuje rozmerovým odchýlkam nábojových komôr rozličných zbraní, a preto sa na výrobu guľových nábojníc nepoužíva tvrdšia oceľ, hoci je lacnejšia.

Na dne nábojnice sa musí uviesť označenie náboja a výrobcu, napríklad 7 x 67 R – SBP.

Pri výrobe guľových nábojov sa používajú dva druhy zápaliek: Boxerova a Bernardova. Strelivo amerického pôvodu má Boxerovú zápalku s vlastnou vnútornou nákovkou. Pri náboji s týmto druhom zápalky sa zapaľuje prachová náplň energickejšie ako pri náboji s Bernardovou zápalkou. Bernardova zápalka sa používa pri výrobe streliva takmer v celej Európe, má vonkajšiu nákovku vytvarovanú priamo v lôžku na zápalku v dne nábojnice.

Pretože drážkový vývrt kladie strele guľového náboja značný odpor a prudko sa zvyšujúci tlak plynov by mohol byť nebezpečný, plnia sa guľové náboje pomaly horiacimi prachmi. Menšiu rýchlosť horenia možno dosiahnuť vhodným tvarom prachu a flegmatizovaním povrchu prachového zrna.

Strely guľových nábojov sú jednotné a stabilizuje ich rotácia pomocou drážok vo vývrte hlavne. Strela sa skladá z valcovej vodiacej časti, na ktorú nadväzuje špicatá predná časť oválneho tvaru.

Predná časť strely má zvyčajne mierne zaoblenú špičku a niekedy, na spôsobenie väčšej deformácie, býva ukončená aj plochou špičkou. Niektoré strely sú vybavené výraznou obvodovou hranou, ktorá ma ostro ohraničiť okraj vstrelového otvoru a zvýšiť tak krvácanie (farbenie) zasiahnutej zveri. Táto obvodová hrana sa nazýva strižná hrana a jej ďalšou výhodou je, že zamyká jadro polo plášťovej strely a bráni mu vykĺznuť z plášťa pri dopade na živý cieľ.

Plášťové strely sa skladajú z plášťa a oloveného jadra. Najvhodnejším materiálom na výrobu plášťa je tombak (zliatina medi a niklu). Z úsporných dôvodov sa plášte zhotovujú aj z hlboko ťažnej ocele, ktorá je potiahnutá mäkším materiálom (tombak, meď).

Podľa konštrukcie sa plášťové strely delia na celo plášťové, trieštivé a špeciálne.

Celo plášťová strela má jadrokryté plášťom. Pri prenikaní cieľom sa nedeformuje. Má veľmi dobrý priebojný účinok, spôsobuje hladký priestrel, a ak nie je zasiahnutý životne dôležitý orgán, zver z miesta nástrelu odbieha. Na bežné poľovnícke účely nie je vhodná, najčastejšie sa používa na lov zveri ktorá je určená na preparáciu.

Polo plášťová strela má prednú časť jadra odkrytú, čo spôsobuje ľahké zdeformovanie strely, a tým dokonalé odovzdanie pohybovej energie cieľu. Polo plášťová strela je najpoužívanejším druhom poľovnej guľovej strely.

Trieštivé alebo expanzívne strely sa ešte viac deformujú ako polo plášťové. Pri streľbe na odolnejšiu zver sa však tieto strely ľahko rozkladajú a nepreniknú do potrebnej hĺbky. So zreteľom na tento nedostatok sa vyvinuli rôzne druhy špeciálnych striel. Ich spoločným znakom je ľahko sa deformujúca predná časť, ale zadná časť je pevná a spôsobuje hlboký vstrel.

Poznáme aj tzv. pod kalibrovú strelu. Na poľovné účely prvý krát túto strelu použila americká firma Remington pod názvom Accelerátor. Základom je polo plášťová strela kalibru 5,7 mm, s hmotnosťou 3,6 g, ktorá je vsadená do plášťa z plastov. Valcová časť plášťa má kaliber 30 – 06 Springfield (7,62 x 63). Predná časť plášťa je zúžená zárezmi. Po výstrele sa plastový obal asi 20 m od ústia hlavne oddelí od jadra. Tieto strely dosahujú začiatočnú rýchlosť až 1200 m.s.-1. Ich nevýhodou je, že majú na 100 m až trojnásobne väčší rozptyl ako klasické strely.

Kaliber guľových nábojov sa zhoduje s kalibrom guľovej zbrane s tým rozdielom že sa doplní údaj o použitej strele.

Druh strely sa vyjadruje dvojakým spôsobom, buď katalógovým číslom, alebo slovným opisom či jeho skratkou.

Vznik a zánik kalibrov sa nazýva štandardizácia. Štandardné kalibre sú tie, s ktorých výrobou sa rata, kým neštandardné sa z výroby postupne vyraďujú.

Zriedkavo používané strelivo má pre poľovníctvo len malý význam. Do tejto skupiny patrí malokalibrovke strelivo, flóbertkové, prípadne aj raketové.

Malokalibrovke strelivo sa z poľovníckeho hľadiska používa prakticky už len na cvičnú (športovú) streľbu a pri súťažiach. Najčastejší sa používa kaliber 22 (5,6 mm).