Používanie správnych poľovníckych názvov v hovorovej reči, v poľovníckej odbornej literatúre a beletrii je jedným zo základných znakov kultúrnej úrovne poľovníka. Na Slovensku bola ešte donedávna celková úroveň poľovníckeho názvoslovia veľmi nízka, pretože prakticky až do skončenia prvej svetovej vojny sa Slováci ku skutočnej poľovníckej činnosti takmer nedostali. Na šľachtických a veľkopanských poľovačkách sa zúčastňovali len ako honci, psiari, hájnici a chytači zveri alebo ako pytliaci. Tým si možno vysvetliť, že kým napríklad česká poľovnícka reč sa opiera o tradíciu, ktorá siaha ďaleko do minulosti, slovenské poľovnícke názvoslovie je pomerne mladé, takmer bez tradície a v skromnej odbornej poľovníckej terminológii, najmä v hovorovej reči je veľa cudzích výrazov, zle utvorených, ktoré sa prebrali najmä z nemčiny a češtiny. Niekoľko príkladov:

nie „jáger“, ale poľovník

nie „pirš“, ale posliedka

nie „čakaná“, ale postriežka

nie „lauf“, ale hlaveň

nie „štecher“, ale napináčik

nie „feršlus“, ale záver

nie „šús“, „rana“, ale výstrel

nie „rana na blat“, ale zásah na komoru

nie „guľa“, ale strela

nie „posty“, ale behúnky

nie „kuker“, ale ďalekohľad

nie „brunf“, ale ruja

nie „špicer“, ale ihličiak

nie „morda“, ale papuľa

nie „zverina“, ale divina (mäso poľovnej zveri)

nie „zverina“, ani vtedy, keď hovoríme o živej zveri, ale zver

nie „nora“, ale diera alebo brloh

Úlohou preskúmať a ustáliť slovenské poľovnícke názvoslovie po odbornej a jazykovej stránke bola na Slovenku aktuálna po roku 1945, keď sa členmi poľovníckych organizácii stáva široký okruh záujemcov.

Je isté, že k pestrému a veselému životu poľovníkov patrí aj živá, farbistá reč, ktorá neobsahuje iba knižné výrazy, ale čerpá z bohatstva našej hovorovej reči. Má takmer charakter slangu, ktorý nepatrí do odborných poľovníckych kníh, hoci v bežnej poľovníckej reči, teda aj v poľovníckej beletrii, ho možno použiť.

Ak nazveme chamtivého poľovníka, ktorý v rozpore s poľovníckymi zásadami loví poľovnú zver len pre divinu, teda zo zištných pohnútok, pečienkárom, iste sme sa neprehrešili ani proti duchu slovenčiny a navyše sme len vyjadrili, že človek s takýmito vlastnosťami medzi poľovníkov nepatrí. Nebudeme odcudzovať poľovníka, ktorý v hovorovej reči alebo pri opisovaní poľovníckeho zážitku povie alebo napíše o strelenej zveri, že mu po výstrele zhasla. Skôr by sme mu právom vytkli, keby o nej povedal, že zdochla alebo skapala. Veď použil pekný slovenský výraz, ktorým citlivo prejavil úctu k poľovnej zveri. Ide však o to, aby sa pod kepienkom často samoúčelne vytvorených výrazov nepoužívali (ani v hovorovej reči) nesprávne utvorené slová, ktoré sú slovenčine cudzie, len preto, aby sme sa stoj čo stoj odlišovali od iných. Konali by sme v rozpore so zásadou ľudového poľovníctva. Veď správna odborná a hovorová reč je tiež jedným z prejavov kultúrnej vyspelosti poľovníka a človeka.