Od lovu k poľovníctvu dnešných čias


V prvobytnej spoločnosti žili obyvatelia nášho územia v úzkych rodových a kmeňových skupinách, pre ktoré bolo charakteristické spoločné vlastníctvo primitívnych výrobných prostriedkov. Živili sa lovom a zberom plodov. Z primitívneho lovca sa postupne stával chovateľ zdomácnených zvierat a pastier. Chov ho oslobodil od závislosti na love a po pomerne krátkom období nomádskeho pastierstva, keď človek kočoval so svojimi stádami za pašou, objavuje sa primitívny roľník. Pravdepodobne vtedy vzniká prvá deľba práce a s rozvojom výrobných vzťahov aj súkromné vlastníctvo.

Aj keď sa s prechodom na prvé primitívne roľníčenie a zdomácňovanie zvierat postupne stráca pôvodná funkcia lovu ako základného zdroja obživy, človek ďalej zostáva lovcom. Musí si chrániť úrodu proti škodám, ktoré mu spôsobuje zver, a stále v ňom prežíva praveká vášeň k lovu, inštinkt vyhľadávať a premáhať nebezpečenstvo fyzickou silou a šikovnosťou. Takto si možno vari najlepšie vysvetliť, prečo sa lov veľmi skoro stáva symbolom moci pohanských bohov, vladárskej moci ktorý si ho vyhradzujú nielen ako zdroj vedľajších príjmov , ale aj ako privilégiu a dôkaz svojej moci.

Na rozhraní 12. a 13. storočia si u nás začínajú právo lovu osvojovať uhorskí králi, ktorí nepovoľujú svojim poddaným loviť a čoraz väčšmi ich v love obmedzujú. V donačnej listine Banskej Bystrice z roku 1255, ktorú vydal uhorský kráľ Belo IV., sa možno dočítať, že „občania môžu voľne ťažiť zlato, striebro a iné kovy na území Zvolenskej župy a voľne brať aj úžitok na darovanom území – okrem poľovania a lovenia rýb“. V iných listinách tohto kráľa z rokov 1257 a 1265 o povinnostiach liptovského ľudu si kráľ vyhradzuje lov všetkej zveri (v Liptove) pre seba a poddaným dovoľuje poľovať len na zajace a srnčiu zver. Neskôr, keď poľovnej zveri začalo ubúdať, panovník a šľachta si začínajú chrániť lov ako svoju výsadu. Už roku 1095 vydal uhorský kráľ Ladislav Svätý dekrét, ktorý zakazoval poľovať v nedeľu a vo sviatky. Kráľ Ladislav IV. z rodu Arpádovcov roku 1279 na budínskej synode zakazuje poľovať mníchom a rehoľníkom.

Veľkú dôležitosť pripisovali lovu a rybolovu v rozsiahlych kráľovských lesoch stredovekí uhorskí panovníci, pretože riadiaci poľovnícky aparát bol dôležitou súčasťou panovníckeho dvora. Na čele družiny kráľovských lovcov stál najvyšší kráľovský koniar (marsall) alebo jeho zástupca, správca kráľovských koniarní, ktorému boli zasa podriadení župani kráľovských lovcov a predstavení štyroch loveckých profesií:

- hlavný sokoliarsky majster – magnus falconarius

- hlavný majster psiarov – veltarius

- majster loveckých honcov – besarius

- majster lovcov kožušinovej zveri – beverarius

V súvislosti so správou rozsiahlych kráľovských lesov na Slovensku a na pochopenie významu, aký niekdajší panovníci prikladali lovu a rybolovu, treba sa osobitne zmieniť o lesných župách. Na ich čele stáli lesní župani podriadení kráľovskému dvoru s osobitným lesným a poľovníckym personálom. Na Slovensku bol najväčším z nich lesný županát Zvolenský les, ktorý bol do konca 14. storočia osobitným kráľovským majetkom. Ku Zvolenskej župe patrilo vtedy nielen celé Pohronie, ale aj Turiec, Orava a Liptov. jej územie pokrývali väčšinou rozsiahle lesy. Centrom županátu bol starý Zvolenský hrad (Zolnpurg, Castrum Zoln), neskôr Pustý hrad, potom zámok Vígľaš, ktorý založil Ľudovít Veľký a dostaval sa za vlády kráľovny Márie koncom 14. storočia. V starých listinách sa tu spomína kráľovská zvernica. Veľa názvov na tomto území dokazuje, že stredovekí panovníci zvyčajne osídľovali lesnaté kraje strážcami svojich lesov a poľovných revírov, napr.: obec Rybáre sa pod názvom Halazi spomína už roku 1250, Hájniky roku 1424 pod názvom Ardo. Mnohé obce majú názvy stredovekých loveckých profesií, napríklad sokoliarov, v stredoveku vychýrených chovateľov sokoliarskych dravcov (Sokolče, Sokolná, Sokoľany, Jastrabie, Krahule, Orlík, Orlová, Dravce a iné). Obyvateľmi týchto osád boli takmer výlučne kráľovskí poddaní s výnimočným postavením, ale aj s osobitne určenými povinnosťami pri strážení a ochrane hraníc, pri robení zásekov ap.

Podobným vývojom prešlo stredoveké právo lovu v Čechách a na Morave. Uznesenie Zemského snemu z 15. storočia, tzv. Zemské zřízení kráľovství českého z roku 1500 a neskôr najmä piaty dekrét kráľa Vladislava II. Jagelovského roku 1504 uzákonili výsadu lovu ako výlučné privilégium.

Útlak doliehal na poddaný ľud naozaj tvrdo. Poddaní museli odovzdávať vrchnosti (aj cirkevnej) rozličné naturálne dávky, niekoľko dní v týždni robiť na panskom, navyše boli povinní pracovať pri výstavbe nákladných šľachtických zverníc, pri kŕmení zveri a pri poľovačkách.

Dlhý vývoj od niekdajšieho lovu k dnešnému poľovníctvu charakterizuje vývoj ľudskej spoločnosti a kultúrne i sociálne pomery v jednotlivých etapách tohto procesu. S postupným zdokonaľovaním zbraní a so zavádzaním nových spôsobov lovu pribúdajú pravidlá, zvyky, ktorými sa jednotlivé vývojové etapy lovu od seba odlišujú. Niekdajšie bezohľadné ničenie zveri ustupuje. Z lovu sa stáva remeslo, umenie i šport, ktorému treba rozumieť, a na tých, čo sa mu chcú venovať, sa postupne kladú stále vyššie požiadavky vo vzťahu k poľovnej zveri a k prírode vôbec. Vznikajú pravidlá a normy poľovníckej morálky a ich dodržiavanie je predpokladom poľovníckej cti.