Jeleň obyčajný


Jeleň obyčajný (Cervuselaphus L.)

Rozšírenie a zemepisné rasy

Jeleň obyčajný (Cervuselaphus L.) žije nielen v Európe, a teda aj u nás (stredoeurópska a karpatská rasa), ale aj v Ázií, kde je známa sibírska rasa (maral), v severnej Afrike a Severnej Amerike je americká rasa (wapiti). Na Slovensku sa po údolie Dunaja, Váhu a Kysuce vyskytuje jeleň obyčajný stredoeurópsky, ktorého areál sem zasahuje zo západnej Európy. Čistá forma jeleňa obyčajného karpatského sa vyskytuje na východnom Slovensku, kým na strednom Slovensku žijú krížence oboch týcjto rás.

Jeleň obyčajný stredoeurópsky je v lete bledohrdzavý, v zime tmavohrdzavý. Samce majú ,ohutnú tmavú hrivu. Po vyvrhnutí dosahujú hmotnosť do 180 kg, z toho parohy vážia 5 – 10 kg. V kohútiku sú zvyčajne vysoké pod150 cm, tvárová časť hlavy je pomerne krátka. Parožie tvorí nad strednou vetvou koruna z troch alebo viacerých vetiev, vlčia vetva (4. vetva) medzi strednou vetvou a korunou chýba. Koruna vzniká delením 4. vetvy.

Jeleň obyčajný karpatský je väčší. Samec dosahuje po vyvrhnutí hmotnosť 160 až 250 kg, z toho parohy vážia 6 – 12 (15) kg. V kohútiku je vysoký asi 150 cm. Má sivú srsť, ktorá je v zime na nohách a pleciach nápadne tmavšia. Tvárová časť lebky je predĺžená. Medzi strednou vetvou a korunou je štvrtá pravá vetva (vlčia), ktorá je zvyčajne priečne rozdelená. Koruna vzniká delením 5. vetvy. Delená vlčia vetva často tvorí normálnu, tzv. dvojitú čiže poshodovú korunu (jej spodnú etáž).

Jelň obyčajný sibírsky (maral) a americký (wapiti) sú príbuzné a veľmi podobné. Sú žltkastohnedé, krk, brucho, nohy majú tmavé až čierne. Samce súv kohútiku vysoké asi 160 cm. Po vyvrhnutí dosahujú hmotnosť až 370 kg. Majú mohutne vyvinutú vlčiu vetvu, ktorá sa nedelí a kmene parožia sa pri jej báze, ako aj pri každej ďalšej vetve ohýbajú smerom dozadu, pričom nie sú zakončené korunou, ale vidlicou. Niektorý zoológovia ako americký a ázijský wapiti. Krížence týchto jeleňov, ktoré sa miestami vyskytujú aj u nás, sa z chovu vyraďujú. Jelenice všetkých plemien sú aspoň o jednu tretinu menšia a ľahšie ako jelene. Tvar tela jelenej zveri sa mení s vekom. Čím je jelenia zver mladšia,tým je štíhlejšia, má tenší a vzpriamenejší krk, zadok je pri pohľade zboku končistejší. Dospelý starší jeleň má širokú hlavu s lalokom, hrubý a krátky krk, mohutné prsia, výrazný kohútik a prednú časť tela celkovo mohutnejšiu ako zádnú, takže tažisko tela sa začína presúvať dopredu. Mladá jelenica je štíhla, dospelá jelenica má previsnuté brucho. Keď vodí mláďatá, odzadu jej dobre vidieť vemienko. Prestarnutá jelenia zver je zvyčajne vychudnutá, má zježenú srsť, zvlenú chrbtovú líniu, hlavu a ušnice dlhé, meravú chôdzu. Tieto znaky je dôležité poznať pri odhadovaní veku jelenej zveri v prírode a pri posudzovaní jej chovnej hodnoty.

 

Vývoj parožia

Jeleňovi začínajú rásť pučnice (výbežky čelových kostí, z ktorých vyrastajú parohy) až v 6. Mesiaci. Prvé parožie má zvyčajne tvar nerozvetvených ihlíc a končí svoj rast vo veku 14. Mesiacov. Nádejné jedince majú ihlice bez ružíc dlhšie ako ušnice a s tupými hrotmi. Vo výnimočných prípadoch môžu byť aj na prvom paroží najmä pri nádejných jedincoch, náznaky vetiev. Prvé parožie zhadzuje jeleň zvyčajne v máji, teda vo veku asi 24 mesiacov. Ďalšie parožie má už ružicu, je rozvetvené najčastejšie ide o osmoráka alebo aspoň o silného šestoráka. Jelene zhadzujú parožie od februára do apríla, staršie skôr a mladšie neskôr. Nasadzujú nové parožie (je obalené v lyku) a vytĺkajú si ho (zbavujú sa lyka) o stromy a kry od júla do polovice augusta, staršie skôr a mladšie neskôr. Vývoj parožia trvá 120 – 170 dní. Parožie je pod lykom svetlé a sfarbuje sa až pri vytĺkaní.

Podľa počtu vetiev môže byť jeleň:

  • ihličiak
  • vidliak
  • šestorák
  • osmorák (nadočnicový alebo vidlicový)
  • desatorák (vidlicový alebo korunový)
  • dvanástorák
  • štrnástorák (vo výnimočných prípadoch a viac)

Ak počet vetiev na oboch kmeňoch nie je rovnaký, hovoríme o nepárnom (nepravidelnom) ....orákovi, pričom sa vždy uvádza dvojnásobný počet vetiev z tej časti kmeňa, na ktorej ich je viac. Koruna môže byť jednoduchá (všetky jej vetvy sú približne v rovnakej výške) alebo dvojitá. Podľa tvaru poznáme pohárovitú, dlaňovú a lopatovitú korunu. Krásu parohov zvyšujú perly a ryhy. Vek jeleňa nemožno určiť podľa počtu vetiev. Mladé jelene majú pučnice dlhšie, tenké, s pomerne úzkym rozpätím, staré ich majú krátke, hrubé, s oveľa širším rozpätím, takže aj rozpätie parohov je zvyčajne väčšie. Miesto, kde sa paroh oddelí od pučnice, sa nazýva pečať. Mladý jeleň má vypuklú pečať, starý prehĺbenú.

Chorobné zbujnenie hmoty parožia jeleňov, ktoré vzniká po poranení pohlavných orgánov a býva pomerne zriedkavé, sa nazýva parochňa. Paličkáre majú namiesto prvého parožia – ihlíc len malé výrastky, a pre to ich treba z chovu vyradiť. Parožie je druhotný pohlavný znak, ktorý ovplyvňuje činnosť pohlavných žliaz. Parožie dosahuje maximálnu hmotnosť asi v 12. – 14. Roku života jeleňa. Potom sa počet vetiev a sila parožia zmenšuje a z hornej časti postupne presúva do dolnej. Takého jeleňa nazývame spiatočník.

 

Škodník je jeleň, ktorý má dlhé kmene s ostrými hrotmi a málo vetiev (často len očnice), takže v súboji je veľmi nebezpečný pre súpera.

 

 

  • – a) srnec hôrny
  • – b) pasrnec bielochvostý
  • – c) jeleň obyčajný stredoeurópsky
  • – d) jeleň wapiti
  • – e) jeleň obyčajný karpatský

 

jelenie parožie

      

 

 

 

 

 

 

 

 

stupne jelenieho parožia

    

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ohadovanie veku jelenej zveri

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vývoj chrupu

Jelienčatá majú v čase odstrelu vyvinuté mliečne rezáky, mliečne špiciaky (kelcenesp. grandle) v čeľisti a mliečne črenovce. Jeleničky a ihličiaky s prvým parožím majú v čase odstrelu (vek asi 18 mesiac) ešte stále mliečne črenovce. Charakteristický je najmä 3. Mliečny črenovec, ktorý je pripohľade z vonkajšej strany zreteľne trojdielny, kým trvalý 3. črenovec je iba dvojdielny. V skutočnosti je to 4. črenovec, pretože 1. črenovec sa počas fylogenézy stratil a 4. črenovec vyrastá v zubnom rade ako tretí.

Tretia trvalá stolička nie je ešte vyvinutá. Jeleň s druhým parožím a mladá jelenica majú v čase odstrelu (vek asi 28 mesiacov) už trvalé rezáky, špiciaky, črenovce a prvé dve stoličky, kým posledná, tretia stolička im práve vyrastá. Vývoj chrupu sa skončí asi vo veku 30 mesiac, teda koncom tretieho kalendárneho roka života. Od toho veku posudzujeme chrup už len podľa postupného obrusovania zubov, najmä rezákov, 3. črenovca a 3.stoličky, podľa uhla, ktorý zvierajú rezáky s pozdĺžnou osou sánky, podľa pomeru dĺžky korunky a krčka prostredného páru rezákov atď. Vek možno presne určiť podľa ročných kruhov zubného cementu, ktorý sa ukladá medzi koreňmi 1. stoličky a do veku asi 8 rokov aj podľa ročných kruhov náhradnej zuboviny, ktorá sa ukladá v dutine prostredného rezáka (E d m a n n o v a     m e t ó d a). Vek jeleňa možno primerane určiť aj meraním koruniek niektorých zubov podľa špeciálnej šablóny.

Špiciaky (kelce) jelenej zveri z čeľiste sú hodnotnou trofejou, z ktorej sa vyrábajú poľovnícke šperky. Čím majú krajšiu hnedastú kresbu, tým sú cennejšie. Špiciaky v sánke sa primkli k rezákom a majú s nimi rovnaký tvar a funkciu.

 Vek jelenej zveri odhadujeme po jej ulovení aj podľa zrestenosti lebkových švov, najmä šva medzi čelovými kosťami a švov na klinovej kosti v lebkovej spodine.

Vzorec chrupu jelenej zveri je  pričom v čitateli sú uvedené zuby z ľavej polovice čeľuste a v menovateli z ľavej polovice sánky. Prvé číslo označuje počet rezákov, druhé špiciakov, tretie črenovcov a štvrté stoličiek. Je to typický chrup prežúvavca, ktorý má v mliečnom chrupe 22 a v trvalom 34 zubov.

Životné prostredie jelenej zveri tvoria listnaté, ihličnaté a zmiešané lesy. Areál tejto zveri siaha od nižným, lužných lesov okolo Dunaja (tzv. lužný les) aý po hranicu lesa (Tatry). Vo vegetačnom období sa niekedy zdržiava dlhší čas aj na veľkých lánoch vysokých poľnohospodárskych porastov (kukurice). Jelenia zver ju u nás najrozšírenejšia v stredne vysokých a vysokých polohách.

 

Sposob života a rozmnožovanie jelenej zveri je spoločenský a v čriedach. V období ruje, ktorá zvyčasne v našim podmienkach prebieha asi od 5. septembra do 10. októbra (v závislosti od počasia a nadmorskej výšky), si dospelý, hlavný jeleň podrobí vačšiu alebo mesnšiu čriedu jeleníc s jelenčiatami, ktorú vedie skúsená vedúca jelenica. Dospievajúce, tzv. bočné jelene sa zdržiavajú v blízkosti týchto čried. Keď hlavný jeleň nie je dosť ostražitý, usilujú sa spáriť s niektorou jelenicou. Aj mladé, 3 – 4 ročné jelene už ručia, ale pomerne málo a aj v období ruje sa viac starajú o potravu ako o jelenice. Rujné jelene často bojujú medzi sebou o jelenice. Takéto súboje sa môžu skončiť aj smrteľným prebodnutím súpera alebo trvalým zapletením parohov oboch súperov. Jelene si označujú rujoviskáhrabaniskami, ktoré robia prednými nohami a parohami a často ich označujú aj výronom semena. Ručanie jeleňa je odlišné podľa toho, v akej situácií sa práve nachádza, či má pri sebe jelenice alebo či si ich len hľadá, či naháňa rujnú jelenicu alebo len pokojne odpočíva, či vyzýva súpera na súboj. Jelenice sa v ruji ozývajú vábením, ktoré vyznieva ako hlásko ,,ö“, vyrážaná z úst so stlačeným nosom. Zvyčajne sa neskôr dostávajú do ruje mladé jelenice a len neskoršie staršie. Niektoré jelenice sú rujné veľmi neskoro, čo nevýhodné, lebo ruja sa potom značne predĺži. Vtedy sa príliš vysiľujú hlavne jelene, ktoré sa cez ruju málo pasú, stále strážia čriedu jeleníc a oplodňujú rujné jelenice, takže stratia až 25% hmotnosti. Takéto jelenice majú potom mláďatá neskoršie. Hlavný jeleň opúšťa po ruji svoju čriedu jeleníc a spája sa s inými , aj mladými jeleňmi do čriedy, ktorú vedie vždy najmladší jeleň. Iba najstaršie jelene žijú samotársky. K čriedam jeleníc a jelenčiat sa po ruji zvyčajne pripájajú aj mladé, 2 – 3 ročné jelene. Takéto čriedy vždy vedie jelenica. Čriedy jeleníc sa rozpadávajú na jar pred liahnutím mláďat. Cez leto žije vodiaca jelenica s prvoročným a druhoročným mláďaťom, prípadne viac takýchto materských skupín spolu. Normálny počet mláďat je 1, dvojčatá sú zriedkavé. Mláďatá s liahnu v júni , po 240 dňoch zárodkového vývoja. Cicajú najmenej 4 mesiace. Svetlé škvrny na tele sa im do prvého kalendárneho roka života stratia. Pohlavne dospievajú ako poldruharočné, ale jelienky sa v druhom kalendárnom roku života ešte nezúčastňujú aktívne na ruji.

Jelenia zver sa veľmi rada kaluží, najmä v horúcich letných a jesenných dňoch, čím sa nielen ochladzuje, ale súčasne sa zbavuje aj vonkajších parazitov. Zo zmyslov má jelenia zver najlepšie vyvinutý čuch a sluch. Ani zrak nemá zlý, ale najviac ním reaguje na pohyblivé predmety. Svetlá kresba na zadnej strane stehien slúži tejto zveri ako optický signál, pomocou ktorého sa uľahčuje vzájomné sledovanie jednotlivých členov čriedy pri behu v lesnom šere. Okrem toho vzájomné vyhľadávanie umožňujú aj pachové žľazy.