Jarabica poľná


Jarabica poľná (Perdix perdix L.)

 

Rozšírenie

Jarabica obýva stredné šírky Európy a západnej Ázie. V najjužnejšej časti Európy sa nevyskytuje a na severe je rozšírená ešte aj v južnej často Švédska, Nórska a Fínska. Na Slovensku sa najviac vyskytuje v južných nížinných oblastiach, ale predovšetkým na Západoslovenskej nížine, kým na Východoslovenskej nížine je jej hustota podstatne menšia, hoci aj tam má dobré životné podmienky. Vyskytuje sa aj v pajorkatinách a v predhoriach do nadmorskej výšky 850 m, ale vyššie už len vo veľmi malom počte. Na znižovanie stavu jarabíc má vplyv mechanizácia a chemizácia rastlinnej výroby.

 

Tvar tela

Dospelá jarabica na jeseň, keď je tučná, dosahuje hmotnosť okolo 0,40 kg, niekedy aj viac. Kohútik a sliepočka sú rovnako veľké. Jarabica je navrchu sivohnedá, naspodu hnedosivá, s množstvom škvŕn a pásikov. Kohútik má na prsiach podkovovitú tmavú škvrnu, ktorá však môže mať aj stará sliepka. Spoľahlivým znakom na rozlíšenie oboch pohlaví je kresba na krídlových krovkách. Sliepočka ich má priečne svetlopásikavé a kohútik má len jeden pozdĺžny svetlý pás pri osi pera. Okrem toho slipočka má na vrchhlave malé kvapôčkovité svetlé škvrny, zatiaľ čo kohútik má hlavu sivohnedú a namiesto škvrniek sú na nej len krátke a úzke pásiky. Mladú jarabicu poznáme v lete podľa toho, že má žlté beháky a čierny zobáčik, kým beháky starej jarabice sú modrosivé. Okrem toho mladá jarabica má prvé dve ručné letky na konci zahrotené a stará zaoblené.

 

Životné prostredie

U nás ho tvorí predosvšetkým kultúrna step, teda poľnohospodárska pôda prestúpená inými formáciami, ako sú vetrolamy, pásy krovín, kanály a jarky zarastené hustým porastom, neplodné plôšky, úhory atď. jarabice obľubujú pestré zloženie poľnohospodárskych kultúr, ich striedanie na menších plochách. Zdržiavajú sa v porastoch lucerny a ďateliny, v ďatelinotrávnyh miešankách, v repke, v oziminách a jarinách, neskoršie aj v kultúrach repy, kukurice, ciroku ap. Najväčšiu populačnú hustotu dosahujú na ľahších až stredne ťažkých úrodných pôdach, ktoré však nesmú byť nepriepustné a zamokrené, a v takých oblastiach, kde nízka snehová pokrývka trvá len krátko. Jarabica je pôvodným obyvateľom stepí. Klčovaním lesov a zúrodňovaním pôdy jej človek umožnil podstatne rpzšíriť areál, pričom sa zvýšila jej populačná hustota.

 

 

Spôsob života a rozmnožovanie

Jarabice žijú monogamicky. párikujú sa koncom februára, keď zima začína poľavovať a zimné kŕdliky sa rozpadávajú. Keď sa znovu ochladí, spárikované jarabice sa spoja prechodne do kŕdlikov. Tokoť začínajú koncom marca alebo začiatkom apríla. Vtedy sa kohútiky ozývajú celý deň známim čirikaním, často sa navzájom preháňajú a bojujú, ale pri tom znepokojujú aj cudzie sliepočky. Kohútik pri tokaní spúšťa krídla, obieha okolo sliepočky a čiriká. Svoje stanovište si pred súpermi žiarlivo stráži. Sliepočka znáša 16 - 23 vajec do plytkej jamky, ktorú si len slabo vystiela suchými kúskami rastlín. Náhradná znáška (po zničení prvej) je oveľa menšia. Vajíčka sú jednofarebné, sivé, hnedosivé alebo olivovo hnedé. Na vajíčkach sedí jarabica sama 23 - 25 dní. Kohútik sa zdržiava v blízkosti hniezda. Keď sa k nemu blíži nepriateľ, usiluje sa ho odlákať tým, že predstiera zranenie a neschopnosť letu. O jarabičatá sa starajú a vodia ich obaja rodičia. Rastú veľmi rýchlo a už po dvoch týždňoch poletujú. Jarabičia rodina zostáva spolu až do jesene, keď sa niekedy spája aj viac rodín, a tak vznikajú večšie zimné kŕdle. Mladé kohútiky si na jar hľadajú sliepočky z cudzích kŕdlikov. Ináč sú jarabice svojmu stanovišťu a rodisku veľmi verné. Do roka z mláďat zahynie zyvčajne až 80 %. Najviac vajec znášajú dvojročné sliepky, jednoročné a trojročné sliepky znášajú priblížne rovnaký počet vajec. V zime sa jarabice zhromažďujú pri stohoch, remízkach, cestách, železničných tratiach a blízko sídlisk. Keď padá sneh, dajú sa mu zafúkať. Jarabice nocujú hromadne, pričom sa navzájom zohrievajú. Rady sa popilia v piesku, zvyčajne na okrajoch poľnohospodárskych kultúr a na poľných cestách.

 

Potrava

Jarabice sa živia rastlinnou aj živočíšnou potravou. Jarabičatá sa po vyliahnutí živia takmer výlučne hmyzom a inými drobnými živočíchmi. Veľa živočíšnej potravy skonzumujú vo vegetačnom období dospelé jarabice, prevažne druhy škodlivé pre poľnohospodárstvo. V celoročnom priemere však prevláda v ich potrave rastlinná zložka. Tvoria ju semená rozličných poľných burín, ale aj kultúrnych rastlín, napr.: zvyšky po zbere úrody na poliach, na strniskách a na poľných cestách a zelené časti rastlín. Jarabica patrí medzi najužitočnejšie poľné vtáky, lebo konzumuje veľké množstvo semien burín a živočíšnych škodcov.

 

Nepriatelia a choroby

Najväčšie škody na populáciach jarabíc spôsobujú tuhé a dlho trvajúce zimy. Chladné a príliš vlhké jarné počasie v období odchovu mláďat znižuje prírastky jarabíc. Veľké straty na prírastkoch vznikajú aj pri kosbe krmovín, lebo až okolo 35 % jarabičích hniezd býva na krmovinových lánoch. Nepriaznivo na ne vplývajú aj mnohé biocídy, ktoré sa používajú na ochranu poľnohospodárskych kultúr, ničia hmyz a burinu, teda hlavnú potravu jarabíc. Prirodzenými nepriateľmi jarabíc sú všetky druhy mäsožravcov a dravcov. Ich hniezda však ničia aj vrany a straky. Z nákazlivých chorôb sa najčastejšie vyskytuje diftéria, zriedka cholera, vtáči mor, biela úplavica a tuberkulóza, z parazitárnych akarinózy, kokcidiózy, syngamóza.