Vlastnosti cvičiteľa

Kto chce mať úspech vo výcviku, musí byť vyzbrojený predovšetkým trpezlivosťou. Musí byť vytrvalý a dôsledný, nesmie sa dať odradiť prípadným začiatočným neúspechom. To znamená, že musí bezpodmienečne trvať na splnení daného rozkazu. Cvičiteľ nesmie pri výcviku prejavovať nervozitu, ktorá sa potom prenáša aj na psa. Pred výcvikom psa treba poznať jeho povahu. Podľa toho sa určí celý postup výcviku. So psami mäkkej povahy, a takých je najviac, treba zaobchádzať vľúdne a vyhýbať sa trestom. Keď je nevyhnutné siahnuť po treste, má sa trestať mierne. Na takéto psy často stačí ostrejší povel. Každé trestanie psa si treba vopred dobre zvážiť. Ak sa trest už použije, má sa vždy uplatniť v pravý čas, teda hneď pri skutku. Nemá význam trestať psa po skutku, keď pes už vlastne nevie, za čo ho trestajú. Cvičiteľ sa nesmie dať strhnúť hnevom a trestať neuvážene. Počas celého výcviku treba mať na pamäti osvedčené príslovie „Trpezlivosť ruže prináša“.

Domáci výcvik

Domáci výcvik vykonávame v uzatvorenej miestnosti, na dvore alebo na záhrade. Psa nesmie pri ňom nič vyrušovať, musí sa sústrediť len na výcvik. S výcvikom sa začína už pri šteňati. Pri rýchlo dospievajúcich plemenách už po troch mesiacoch, pri pomalšie dospievajúcich plemenách, ako sú stavače, stačí začať po 6 – 8 mesiacoch. Domáci výcvik sa zakladá na výcviku v poslušnosti. Psa bez dôkladného domáceho výcviku nemožno vlastne ani odviesť do revíru, najmä nie do zazverneného. Keď ho tam odvedieme, tak iba na vodiacom remeni a vypustíme ho len na miestach, kde niet zveri. Pri tomto výcviku sa učia základné cviky, ako privolanie na povel „Sem!“, „Sadni!“, „K zemi!“, „Zostaň!“ alebo „Vydrž!“. Vykonávame aj výcvik v prinášaní. Domácim výcvikom by mal prejsť každý poľovný pes. Ním sa dosiahne dokonalá poslušnosť a ovládateľnosť. Pes s domácim výcvikom sa už pomerne ľahko cvičí v revíri a pri zveri. Poľovník ho má v rukách tak, že reaguje na jeho povely.

Vedenie na remeni

Prvá požiadavka pri výcviku mladého psa je, aby nám chodil správne pri ľavej nohe, či už priviazaný a neskôr aj voľne. Nesmie teda ani predbiehať, ani zaostávať. Dosiahneme to tým, že ho priviažeme na obojok s vodiacim remeňom, pričom ho privoláme povelom „K nohe!“. Pes sa zvyčajne spočiatku vzpiera. Vľúdnymi slovami ho povzbudzujeme, prípadne mu podávame maškrtu, a tak ho vábime, aby šiel za nami. Každí psík skôr či neskôr pochopí, čo od neho chceme, a ide vedľa nás. Spočiatku sa uspokojme, keď psík ide za nami na remeni a nevzpiera sa. Neskôr ho postupne navykajme, aby šiel správne pri ľavej nohe a nepredbiehal nás, ale ani nezaostával. Pri vedení psíka máme vždy pušku na pravom pleci, aby sme mohli pohotovo strieľať a psík nám neprekážal.

Cvičenie povelom „Sem!“

Dôležité je, aby sa k nám pes na privolanie, a to za každých okolností, rýchlo vracal. Dosiahneme to tým, že psíka privoláme na povel „Sem!“, alebo na krátky tenký hvizd, prípadne na znamenie ruky. Spočiatku tak robíme z krátkej vzdialenosti, ktorú postupne predlžujeme. tento výcvik zvyčajne nevyžaduje osobitnú námahu. Povel spájame s hvizdom na píšťalke. Neskoršie slovné povely úplne vynechávame. Trvajme vždy na tom, aby sa psík rýchlo vracal, hneď si sadol a čakal na ďalšie rozkazy. Pri starším alebo tvrdších neposlušných psoch musíme často použiť donucovací prostriedok. Takéhoto psa uviažeme na dlhú šnúru, vypustíme ho na celú dĺžku šnúry a privoláme povelom „Sem!“. Keď na povel nepribehne, ťaháme ho až k sebe, pričom ho chválime. Pri tomto výcviku psa netrestáme, lebo by sme mohli dosiahnúť pravý opak. Pes by sa k nám bál vracať zo strachu, že ho potrestáme.

Cvičenie povelom „K zemi!“

Tento cvik je pri výcviku psa veľmi dôležitý. Psa, ktorý v poli neželateľne preháňa zver, možno ovládať iba týmto povelom. Preto mu treba venovať zvýšenú pozornosť. a psa v ňom dokonale utvrdiť. Postup je takýto: Psa pripneme na sťahovací krúžok a dáme mu povel „Sadni!“. Nato vodiaci remeň pretiahneme popod pravú nohu a pravou rukou ťaháme psa k zemi. Ľavou rukou ho za stáleho povelu „K zemi!“ tlačíme do žiadúcej polohy tak, aby ležal s prednými nohami vystretými dopredu a s hlavou položenou na nich. Netrpme, aby dvíhal hlavu. V tejto polohe necháme psa ležať niekoľko sekúnd, pričom stále opakujeme povel „K zemi!“ a „Vydrž pekne!“. Pričom psa chválime „Tak je dobre!“. Netrpme nijaké otáľanie ani zdvíhanie hlavy. Keď nám pes ovláda cvik na remeni, cvičenie opakujeme bez remeňa., pričom čas cvičenia predlžujeme a opakujeme povel „Vydrž!“. Keď pes rozkaz bezchybne plní na slovný povel, spájame tento cvik zo zdvihnutím ruky. Pes si musí postupne líhať už iba na zdvihnutie ruky. Slovný povel potom nahradíme dlhým tenkým hvizdom. Cvik opakujem dovtedy, kým nám pes nelíha už iba na hvizd. Potom ho zvykáme líhať si aj na výstrel. Robíme to tak, že vystrelíme, spočiatku stačí z poplašnej pištole, a súčasne vydávame povel, či už slovný alebo v podobe tenkého hvizdu. Postupne povel vynechávame a pes si musí vedieť ľahnúť už iba na výstrel. Neskôr pištoľ zameníme za pušku a trváme na tom, aby si pes ľahol nielen na výstrel, ale aj na zalícenie. Pravda, zalícime len vtedy, keď sa pes na nás díva. Súčasne mu dávame povel aj slovami alebo píšťalkou. aj keď pes už tento výcvik dokonale ovláda, stále ho v ňom utvrdzujeme. Cvik zo psom opakujeme pri každej príležitosti, ale najmä pred vychádzkou do revíru a pred vypustením psa v poli.

Do revíru, kde sa nachádza zver, môžeme ísť len zo psom, ktorý je dokonale utvrdený v tomto cviku. Čím dôkladnejšie tento cvik psa nacvičíme, tým ľahší budeme mať výcvik v poli, pred zverou. Toto cvičenie musíme psíkovi doma spresniť tým, že opakujeme s ním niektoré iné cviky alebo ho necháme chvíľku sa prebehnúť. Aj s takýmito kratšími prestávkami nemá cvičenie trvať dlhšie ako 10 – 15 minút. Občas psíka odmeňujeme nejakou maškrtou.

Prinášanie

Od psa, ktorého používame na malú zver, vyžadujeme, aby nám strelenú zver alebo postrelenú zver nielen dohľadal, ale aj priniesol, ak ju vládze uniesť. Na to treba psíka vycvičiť. Niektoré plemená vynikajú vrodeným prinášaním. Z týchto plemien si môžeme vycvičiť spoľahlivého prinášača už hravým výcvikom. Psy, ktoré nemajú prinášanie vrodené alebo túto vlastnosť stratili nesprávnym zaobchádzaním, musíme podrobiť donucovaciemu výcviku. Takýmto výcvikom možno v prinášaní vycvičiť psa každého plemena v každom veku. Používajú sa rozličné donucovacie prostriedky, ktorými sa pes donúti, aby sa bezpodmienečne podrobil cvičiteľovi a priniesol každú zver. Ani pri tomto spôsobe výcviku sa však nemajú používať drastické tresty. Cvičiteľ musí byť aj psychológom, vžiť sa do svojho postavenia a brať zreteľ aj na vnímavosť psa. Aj medzi psami sú rozdielne povahy a podľa toho treba usmerniť aj výcvik. Sú psy s tvrdými povahami, vzdorovité, ťažšie chápavé, ťažšie ovládateľné, ale aj psy s mäkkými povahami, citlivé, bojazlivé a veľmi chápavé. Preto každý pes vyžaduje, aby sa jeho výcvik vykonával so zreteľom na jeho individuálnu povahu. Cvičiteľ psa musí mať pevnú vôľu a trpezlivosť. Nervózne a prchké povahy sú na cvičenie nevhodné, najmä pri donucovacích výcvikoch. Výcvik v prinášaní donucovacou metódou je veľmi vyčerpávajúci pre cvičiteľa aj pre psa. Preto nemá s krátkymi prestávkami trvať dlhšie ako 10 – 15 minút.

Postup výcviku

Psa pripútame na cvičný obojok, teda neslávny sťahovací krúžok. Sadneme si a psa posadíme na ľavú stranu vedľa seba tak, aby mal hlavu položenú na našom ľavom kolene. Vodiaci remeň pristúpime ľavou nohou, aby nám pes nemohol ujsť. Ľavou rukou chytíme psa za papuľu a usilujeme sa ju otvoriť na povel „Chyť!“, pričom pravou rukou mu vsúvame do papule drievko. Na rozkaz „Pusť!“ mu predmet vezmeme. Toto cvičenie niekoľko krát opakujeme, pričom psíka chválime a dovolíme, aby sa medzi cvičením prebehol. Niektorý pes sa vzpiera a nechce otvoriť papuľu. Donútime ho otvoriť papuľu tak, že mu pysky tlačíme na špičiaky. Bolesť, ktorú cíti, ho donúti otvoriť papuľu. Drievko má pes držať v papuli niekoľko sekúnd, pričom ho stále chválime. Postupne drievko vymieňame za kozlíky rozličnej hmotnosti až po najťažšie. Ako sme už spomenuli, výcvik niektorého psa je pomerne ľahký. Inému psovi trvá dosť dlho, kým pochopí, čo od neho žiadame. Pri správnom postupe musíme dosiahnuť úspech pri každom psovi. Niektoré psy chytia predmet alebo neskoršie vypchaninu, prípadne zver, tvrdo. Prejavujú sklon k príslušnému stláčaniu zveri, čo im nemožno trpieť, lebo tým by mohli neskôr znehodnotiť aj odstrelenú zver. Od toho psa odučíme tak, že na ruku si natiahneme koženú rukavicu a s povelom „Chyť!“ ju dáme psovi do papule. Pes nám ruku nestlačí, lebo sa bojí, a my ho za to pochválime slovami „Taj je dobre!“. Keď nám pes berie už všetky predmety a pomôcky z ruky, začneme ho učiť brať ich aj zo zeme. Začneme s kozlíkom, ktorý možno zdvihnúť zo zeme najľahšie. Často trvá dosť dlho, kým pes pochopí, čo od neho chceme. Psovi zavelíme „K zemi!“. Keď si ľahne, pred papuľu mu položíme kozlík a dáme povel „Chyť!“, pričom sa mu usilujeme vložiť kozlík do papule. Keď vzdoruje, trhneme cvičným obojkom. Od bolesti zvyčajne pootvorí papuľu, do ktorejmu rýchlo vsunieme kozlík. Potom mu zavelíme „Drž pekne!“ a „Sadni!“. Pochválime ho a na povel „Pusť!“ mu kozlík vezmeme. Keď nám už pes kozlík zo zeme zdvíha na rozkaz, sadá si s ním a na rozkaz nám ho odovzdá, dosiahli sme cieľ a ďalší výcvik nám už nebude robiť ťažkosti. Postupne učíme psa prinášať ťažšie kozlíky, rozličné vypchaninu králikov alebo zajacov, ktoré naplníme pilinami, drevom prípadne pieskom. Neskoršie necháme psa prinášať pernatú a srstnatú zver. Spočiatku mu dávajme prinášať vychladnutú zver a len neskôr čerstvú. Pri donucovacom výcviku možno psa naučiť prinášať každú zver. Nesprávnym a nedôsledným výcvikom a používaním drastických trestov môžeme dosiahnuť to, že pes zver často zatají a neprinesie, najmä keď je mimo nášho dohľadu alebo dozoru.

Výcvik v revíri

Kým pes nemá za sebou domáci výcvik, nemal by vôbec prísť do styku so zverou. Pes, ktorý nereaguje na povely (takmer každý bez domáceho výcviku), preženie hneď prvého zajaca a poľovník nemá nijakú možnosť odvolať ho. Psa s dokonalým domácim výcvikom možno zastaviť na povel „K zemi!“, na ktorý si hneď ľahne. Každá skupina poľovných psov má osobitý spôsob hľadania okrem farbiarov, od ktorých sa hľadanie nevyžaduje. Stavače majú hľadať na veľkom priestranstve do šírky aj do hĺbky. Zvetrenú zver majú pevne vystavovať, prípadne za ňou opatrne postupovať a potom ju pevne vystaviť až do príchodu vodiča. Sliediče majú sústavne hľadať a v húštinách nemajú vynechať nijaké miesto, kde by mohla byť ukrytá zver. Zver majú vyplašiť a vyhnať hlasom. V poli majú hľadať na kratšiu vzdialenosť, aby mohol strelec vystreliť. Duriče majú usilovať čím skôr nájsť stopu zveri a na naje hlásiť. Niektoré psy (aj celá skupina psov) má hľadanie vrodené, iné treba v hľadaní cvičiť. Niektoré psy majú prinášanie vrodené. Stačí, keď takýmto psom dávame častejšie prinášať rozličné predmety a zver, a to už od šteňaťa, aby sa z nich stali spoľahlivé prinášače. Iné psy túto vrodenú vlastnosť nemajú, ba nájdu sa aj jedince, čo majú k prinášaniu priam odpor. Vhodným výcvikom možno naučiť zver každého psa a v každom veku.

Psa, ktorý nám už spoľahlivo prináša cvičíme v dohľadávaní stratenej zveri. Dohľadávanie patrí medzi najdôležitejšiu disciplínu výcviku. Najprv psovi vyznačujeme kratšie vlečky s postrelenou alebo inou zverou a neskôr ich predlžujeme. Pes má vlečku vystopovať a zver priniesť. Inokedy pohadzujeme zver do zárastu tak, aby to pes nevidel. Potom ho navedieme proti vetru, aby hľadal, a usmerňujeme ho tak, aby zver našiel a priniesol.

Po výstrele a pred zverou sa má pes právať pokojne, nemá zbytočne vyskakovať a ani ju prenasledovať.

Aj do vody má pes ísť ochotne a priniesť z nej strelenú zver. Musí prehľadávať tŕstie a v hlbokej vode dobre plávať. Na vode zacvičujeme psa v teplých letných mesiacoch. Psa nesmieme nikdy násilne hádzať do vody. Keď prejavuje k vode odpor, vezmeme ho na vodiaci remeň a ideme do vody spolu, a to najskôr do plytkej a neskôr do hlbokej, kde musí plávať. Niektoré psy nevedia dobre plávať a vodu špliechajú na seba. Takého psa uchopíme za chvost a dvíhame mu zadnú časť tela, čím mu znemožníme špliechať.

Na pofarbených stopách raticovej zveri zacvičujeme všetky plemená psov. Pofarbenú stopu vytvárame akoukoľvek krvou (farbou), hovädzou, teľacou, baraňou alebo bravčovou. Nezrazenú krv nalejeme do pivovej fľaše. Fľašu upcháme konárikmi tak, aby cez ne kvapkalo len málo krvi. Takýmto spôsobom napodobníme stopu postrelenej zveri najprv len asi na 100 krokov, neskôr na 500 – 600 krokov. Spočiatku striekame viac farby, aby sme psovi uľahčili prácu a zároveň mohli kontrolovať, či pes správne sleduje stopu. Na konci stopovej dráhy položíme kožu zo srnčej alebo inej zveri, aby pes pochopil, že ide o dohľadávanie zveri. Na začiatku stopovej dráhy priložíme priviazaného psa na 5 – 6 m dlhom remeni alebo šnúre. Pes má pofarbenú stopu sledovať, pričom mu stopu ukazujeme s povelom „Stopa!“, prípadne ho opravujeme, najmä keď zíde zo stopy. Prudkého psa krotíme povelom „Pomaly!“. Toto cvičenie opakujeme dovtedy, kým pes na remeni chodí po stope bezpečne a pokojne tak, že ho môžeme sledovať krokom.

Pomôcky ktoré využívame pri výcviku

Pri výcviku psa sú nevyhnutné rozličné pomôcky. Veľmi dôležitou pomôckou je vhodná píšťalka, najlepšie s vysokým tónom, ktorou sa psovi dávajú povely. Ďalšou pomôcko je vdiaci remeň s bezpečnou a dostatočne silnou karabínkou. Remeň je potrebný jednak pri domácom výcviku a jednak na vedenie psa na prechádzky. Pri poľovačkách je veľmi dôležitý vodiaci remeň. Vypúšťací remeň nosí poľovník prehodený cez pravé plece, aby mu pes bol pri ľavej nohe a neprekážal v streľbe. Pri cvičení psa na pofarbenej stope treba mať 5 - 6 m dlhý remeň, prípadne šnúru.

Výcvik psa nemožno vykonávať ani bez vhodného obojka. Pre stavače sú vhodné retiazkové obojky s dvoma krúžkami. Farbiare majú mať špeciálne široké kožené obojky s otáčavým krúžkom a duriče hladké kožené obojky s krúžkom.

Na výcvik psa v prinášaní sa používajú viaceré predmety, ako vechtík zo slamy, drievko, vrecko s pieskom (uprostred zaviazané, aby sa dalo ľahko uchopiť), kozlíky z dreva s rozličnou hmotnosťou a vypchaniny z králičých alebo zajačích kožiek.

Výcvikové zariadenia

Oplôtky. S cieľom uĽahčiť výcvik psov na diviačiu zver zriaďujeme tzv. oplôtky. Je to ohradená plocha, zvyčajne v lese, v ktorej sa chová diaviačia zver. V oplôtku potom máme možnosť po celý rok zacvičovať psy na diviačiu zver, čo je veľko výhodou. V oplôtkoch zvyčajne aj robíme skúšky niektorých predmetov a máme možnosť overiť si správanie sa psa pri diviačej zveri, jeho odvahu, ostrosť a držanie zveri.

Umelý brloh. Na výcvik brlohárov zriaďujeme umelé brlohy. Zacvičujeme v nich psy v brlohárení na líšku. Brlohárilo sa i na jazvece, ale od toho výcviku sa upustilo, pretože jazvec je chránený. Umelý brloh je nenahraditeľné výcvikové zariadenie všade tam kde sa v revíroch vyskytujú líšky. Psy sa nemajú púšťať do brlohov v tých oblastiach, kde sa vyskytuje besnota.