Plemená poľovných psov a ich využitie


Stavače

Stavače sú zo všetkých plemien poľovných psov najväčšie. Dosahujú výšku 55 – 70 cm. Podľa srsti ich delíme na:

- krátkosrsté

- dlhosrsté

- hrubosrsté

Srsť krátkosrstých stavačov síce nevyžaduje osobitné ošetrovanie, ale tieto psy za chladnejšieho alebo drsnejšieho počasia trpia zimou. Dlhosrsté stavače sú odolné proti nepriaznivému počasiu, ich srsť však vyžaduje častejšie česanie a ošetrovanie. Hrubosrsté stavače sú na poľovačku najspôsobilejšie. Srsť ich dostatočne chráni proti nepohode a nevyžadujú osobitné ošetrovanie.

Krátkosrsté stavače

Pointer

je jediný krátkosrstý stavač zo skupiny anglických stavačov. Najčastejšie máva bielu základnú farbu s menšími škvrnami čiernej, hnedej alebo žltej farby. Vyskytuje sa aj jednofarebný, čierny, hnedý alebo žltý, s menšími bielymi odznakmi. Chvost pointera sa neskracuje. Je to špeciálny pes s výborným nosom na prácu v poli, ktorý dokonale stopuje avšak neochotne prináša a nerád sleduje stopu vzhľadom na jeho povahu.

Nemecký krátkosrstý stavač

býva jednofarebný, hnedý alebo zriedkavo hnedo – biely, beloš, strakoš. Vyskytuje sa aj čierno – biely, Má v sebe dosť krvi pointera, od ktorého zdedil rýchlosť a čuch. Je spôsobilý na všestrannú prácu, ale vyžaduje skúseného cvičiteľa a pevnú ruku práve tak ako pointer.

Maďarský krátkosrstý stavač (vyžla)

je vždy jednofarebný, žltý až červený. Biele odznaky sú neželateľné. Tento pes často hľadá na kratšiu vzdialenosť a pomalšie ako nemecký krátkosrstý stavač alebo pointer. Používa sa najmä na hľadanie v kukuričných poliach a vyšších porastoch. Ľahko sa ovláda, je poslušný, a preto vhodný aj do rúk cvičiteľa začiatočníka.

Weimarský krátkosrstý stavač

je charakteristický striebrosivou myšou farbou. Nehľadá veľmi rýchlo, je ovládateľný a poslušný. Vyniká najmä v práci na stope a v ostrosti na škodlivú zver. ľahko sa cvičí.

 

Dlhosrsté stavače

Anglický seter

ako jeho meno naznačuje, patrí do skupiny anglických stavačov. Základnú farbu má vždy bielu s menšími alebo väčšími škvrnami alebo je čierno, hnedo alebo žlto striekaný. Môže byť aj trojfarebný. Vyžaduje sa, aby prevládala biela farba. Jeho srsť má byť hodvábna, dlhá, splývajúca a na končatinách a chvoste má tvoriť strapce. vyniká, ako všetky anglické stavače, temperamentom, rýchlosťou a vytrvalosťou, je však ovládateľnejší ako pointer. Osvedčuje sa nielen v práci na poli, ale aj na vode.

Írsky seter

patrí tiež do skupiny anglických stavačov. Jeho srsť máva vždy tmavočervenú farbu bez akýchkoľvek odznakov. Postavou dosť pripomína chrta. Srsť má tvrdšiu ako anglický seter, ale nie takú bohatú. Povahu má tvrdú. Často býva na škodlivú zver ostrý.

Škótsky – Gordonov seter

je posledným zo skupiny anglických stavačov. Má čiernu srsť s červenými odznakmi na končatinách, hlave, krku a chvoste. Zo všetkých anglických stavačov je najspôsobilejší na všestranné upotrebenie.

Nemecký dlhosrstý stavač

podobne ako krátkosrstý, býva buď hnedý, alebo hnedo – biely. Má bohatú srsť, a preto pĺzne pomaly. Častým kefovaním sa urýchli odstraňovanie odumretej srsti a pes má krajší výzor. V hľadaní je pomalší a ťažšie znáša teplo. Osvedčuje sa predovšetkým v práci v lese a na vode.

Veľký münsterlandský stavač

sa výzorom podobá dlhosrstému nemeckému stavačovi, má však vždy čierno – biele sfarbenie. U nás sa vyskytuje vzácne. V hľadaní je pomalší. Uplatňuje sa najmä v močaristých revíroch.

Malý münsterlandský stavač

predstavuje najmenšie plemeno stavačov. Je dlhosrstý, ale nemáva nadbytok srsti, a preto je aj rýchlejší a vytrvalejší. Srsť má vždy hnedo – bielu. Jeho vystavovanie nebýva také efektné ako pri ostatných stavačoch, je to však psík s veľkou chuťou do práce. Vhodný je najmä pre mestských poľovníkov lebo ho možno chovať aj v byte.

 

Hrubosrsté stavače

Všetky hrubosrsté stavače majú mať tvrdú a priliehavú srsť, dostatočne dlhú a v zime s hustou podsadou. Pesíky majú byť tvrdé, štetinaté, nemajú sa kučeraviť ani vlniť, na hlave majú tvoriť výrazné fúzy a obočie. Takéto osrstenie ich robí spôsobilými na každú prácu za každého počasia.

Nemecký drôtosrstý stavač

býva jednofarebný, hnedý alebo hnedo – biely, ale aj čierno – biely. Srsť je kratšia, tvrdá, priliehavá. Sú to dostatočne rýchle psy, vytrvalé, s jemným čuchom, dobre ovládateľné, ostré na škodlivú zver. Nemecké drôtosrsté stavače sú všestranne upotrebiteľné.

Český fúzač

je podobný nemeckému drôtosrstému stavačovi. Často ich možno rozoznať len podľa rodokmeňa. Vyskytuje sa však iba hnedý a hnedo – biely. Vlastnosti a upotrebenie sú podobné ako pri nemeckom drôtosrstom stavačovi.

Pudelpointer

ako jeho meno naznačuje, vznikol krížením francúzskeho pudla a pointera. Po pudlovi zdedil inteligenciu a chápavosť, po pointerovi zasa iné vlastnosti, a to najmä jemný čuch, schopnosť vystavovať a temperament. Srsť má vždy hnedú farbu, bez bielych odznakov, rozličných odtieňov, od farby suchého lístia až po tmavo hnedú. Je ostrý na škodlivú zver. Vyniká rýchlosťou, vytrvalosťou a nezvyčajnou chuťou do každej práce.

Grifón

je pes francúzskeho pôvodu, ktorý je u nás veľmi vzácny. Jeho srsť je dlhšia ako ostatných hrubosrstých stavačov. Farba srsti je vždy oceľovosivá, s jasno hnedými fľakmi. Nápadné sú jeho veľké guľaté oči svetlejšej farby. Vyniká najmä v práci na vode a v lese.

Maďarský drôtosrstý stavač

vyšľachtili ho v 40-rokoch. Jeho srsť má byť vždy žltej až červenej farby, primerane hrubá, nie príliš dlhá ani mäkká. Má mať výrazné obočie a fúzy. Nie je to príliš temperamentný pes, ale veľmi poslušný a ovládateľný. Pomerne ľahko sa cvičí, a preto je vhodný do rúk začínajúceho poľovníka. Je menej ostrý na škodlivú zver, spoľahlivo pracuje na stope a je náruživým prinášačom zveri. Stavače sa väčšinou používajú v poľných revíroch a na malú zver ktorú vyhľadávajú jemným čuchom, vystavia ju a postrelenú dohľadajú a prinesú.

Anglické stavače vynikajú rýchlym hľadaním na veľké vzdialenosti a pevným, efektívnym vystavovaním. Zver však prinášajú neochotne a nerady sledujú stopu. Sú ťažšie ovládateľné. Anglickým stavačom sa neskracuje chvost.

Kontinentálne stavače vynikajú v práci na stope, v ostrosti na škodlivú zver a v prinášaní. Niektoré plemená pomalšie hľadajú, a preto sú ovládateľnejšie ako anglické. Všetkým kontinentálny krátkosrstým a hrubosrstým stavačom sa chvost skracuje na predpísanú dĺžku. Dlhosrstým sa skracuje iba o 1 – 2 články.

 

Farbiare

U nás chováme bavorské a hanoverské farbiare.

Bavorský farbiar

je vysoký približne 45 – 50 cm. Telo má ľahšiu stavbu a obdĺžnikový tvar. Farba srsti je najčastejšie hnedočervená, rozličných odtieňov, niekedy až žltá. Po chrbte sa mu skoro vždy ťahá tmavší pás a na papuli má tmavú masku. Ušnice má široké, dosť dlhé. Pre ľahšiu stavbu tela a pohyblivosť sa osvedčuje najmä v ťažkých horských revíroch.

Hanoverský farbiar

sa od bavorského odlišuje najmä hmotnosťou. Má silnejšiu kostru a je trochu vyšší. Výzor má vždy vážny, pokojný, čelo má často zvráskavené. Jeho práca na stope je sústredená a pomalšia, vhodný je do rovinatých terénov.

Farbiare sa používajú na dohľadávanie postrelenej jelenej a diviačej, prípadne danielej zveri. Na inú zver a pri inom spôsobe poľovania sa nemajú používať. Ich výcvik síce nie je taký namáhavý ako výcvik stavačov, ale je zdĺhavejší. Kým stavača možno vycvičiť už v prvok roku, výcvik farbiara trvá až tri roky. Je to pochopiteľné, lebo farbiar sa často nestretáva zo zverou a takisto nemožno pred ním odstreliť toľko zveri ako pri stavačovi.

Od vycvičeného farbiara sa vyžaduje, aby sa dal pokojne vodiť na remeni, alebo chodil voľne po stope poľovníka. Nesmie teda predbiehať, ale ani zaostávať. Musí sa dať na určenom miesta odložiť a vydržať tam často aj hodinu, ba i viac, kým sa poň poľovník nevráti. Keď zbadá zver, má sa správať pokojne, odstrelenú zver nesmie načínať. Ak sa na remeni dlhom 5 – 6 metrov priloží k stope postrelenej zveri, má ju sústredene sledovať a nevšímať si iné stopy. Po uvoľnení z remeňa má postrelenú zver dohoniť, zastaviť a držať na mieste až do príchodu vodiča. Od dobre vycvičeného farbiara sa vyžadujú tieto disciplíny. Vysoko sa hodnotí, ak farbiar nájdenú zver hlási, ale ju nenačína ani netrhá.

 

Duriče

Do skupiny duričov patrí viac plemien. U nás sa najčastejšie stretávame so slovenským kopovom, jazvečíkovitým duričom a štajerským duričom.

Slovenský kopov

je naše prastaré plemeno. Cieľavedomým chovom sa vyšľachtil na dnešnú úroveň, bez primiešania cudzej krvi. Srsť je vždy čiernej farby, s hnedými odznakmi na hlave, krku a končatinách. Biele odznaky sú neprípustné. Kopov je vysoký 40 – 50 cm. Má živú povahu a je ostrý. Aj niekoľko hodín vydrží prehľadávať húštiny v najťažších terénoch a nájdenú zver vytrvalo hlasito durí. Je vhodný najmä do neschodných revírov. Neodporúča sa do nízko položených revírov a tam, kde je vyšší stav srnčej zveri.

Jazvečíkovitý durič

má pomerne nízke nohy, pripomína väčšieho jazvečíka. Má žltú až červenú srsť, čiernu s hnedými odznakmi na končatinách, hlave a krku. Pre nízku postavu je vhodný do nižšie položených revírov, lebo zver nezaženie tak prudko a vytrvalo.

Štajerský durič

sa k nám dostal z Rakúska asi v roku 1950. Je veľký približne ako slovenský kopov, ale má silnejšiu kostru, hrubú srsť s výraznými fúzmi a obočím. Jeho srsť je vždy červená, často s primiešaninou čiernej. Má v sebe krv farbiara, a preto hľadá pokojnejšie. Jeho výcvik je pomerne ľahší. Nebýva však taký ostrý na škodlivú zver ako oba predchádzajúce psy. Je spoľahlivý na pofarbených stopách a pri dohľadávaní.

Duriče patria do výslovne horských revírov s diviačou a škodlivou zverou (líška, rys, mačka divá). Od duriča sa vyžaduje, aby dôkladne prehľadával húštiny a čo najskôr narazil na stopu zveri. Na stope má vyplašenú zver vytrvalo a hlasito duriť a nahnať ju na strelca. Zaľahnutú zver, najmä diviaka, ak sa bráni a chce vstať z ležiska, má udržať na mieste a vytrvalo hlásiť až do príchodu strelca. Od duriča sa vyžaduje, aby na remeni dlhom 5 – 6 metrov sledoval stopu postrelenej zveri a priviedol k nej poľovníka. Postrelenú zver nemá načínať, na remeni sa má správať pokojne. Durič má byť srditý, útočný a nesmie sa dať odradiť ani po utŕžených ranách. V každom revíri sa musí vedieť spoľahlivo orientovať a vracať sa k svojmu vodičovi.

Baset

je jedno s najstarších plemien. Vyskytuje sa v niekoľkých variantoch pomenovaný obyčajne podľa krajov, kde sa chová. Je to nízko hnedý pes, pripomínajúci ťažkého jazvečíka s nápadne dlhými ušnicami a vráskavou hlavou. Najčastejšie sa vyskytuje trojfarebný. Pre svoju ťažkopádnosť je ako durič menej spôsobilý do horských revírov. Dobre sa však osvedčuje na pofarbenej stope.

Karelský medvedí pes

V posledných rokoch sa s týmto plemenom stretávame čoraz častejšie na výstavách. Pre jeho výšku 55 – 60 cm ho u nás ako duriča nemožno používať. Vykonáva však dobré služby pri dohľadávaní postrelenej zveri. Celkovým výzorom pripomína špica. Obyčajne je čiernej, alebo sivastej farby s bielymi odznakmi na končatinách, hlave a na prsiach.

 

Lajky

Je to nenahraditeľný pomocník profesionálnych poľovníkov, najmä na kožušinovú zver, ale aj na mäsožravce a vodné vtáctvo. Lajok je niekoľko druhov:

- karelofínska

- západosibírska

- východosibírska

Popri týchto sa chovajú ešte iné druhy. Všetky plemená majú charakteristické spoločné znaky, a to vzpriamené uši, kruhovito stočený chvost, prostrednú veľkosť tela, hrubú a hustú srsť s mäkkou podsadou. Sú to všestranne upotrebiteľné psy. Používajú sa najmä pri poľovaní na kožušinovú zver.

 

Sliediče

Sliediče majú nižší vzrast a dlhú srsť. Väčšinou sa používajú pri práci v húštinách na vyplašenie zveri a vo vodnom rastlinstve. Ich chvost sa skracuje na dve tretiny dĺžky.

Zo zvyšných sliedičov je u nás najznámejší kokeršpaniel

Nemá presahovať výšku 40 cm. Podobne ako všetky sliediče má nápadné dlhé ušnice. Jeho srsť je jednofarebná, čierna, žltá, červená, ale objavujú sa aj čierno - biele jedince, hnedo – biele, žlto – biele, no aj trojfarebná, prípadne čierna s hnedými odznakmi na končatinách, na hlave a krku. Vyniká temperamentom a chuťou do práce. rád prináša a chodí do vody. Škoda, že sa stal módnym psom. V súčasnosti sa chová viac pre potešenie než na prácu, preto sa postupne strácajú aj jeho cenné vlastnosti. Dlhé ušnice a dlhá srsť mu už na poľovačkách prekážajú. Vyžadujú osobitné ošetrovanie a čistenie.

Špringeršpaniel

je vyšší (asi 50 cm) ako kokeršpaniel a nemá také dlhé ušnice a srsť. Je schopný uniesť zajaca, a preto je na poľovanie vhodnejší. Jeho srsť je najčastejšie hnedo – biela a čierno – biela.

Waleský špringeršpaniel

veľkosťou predstavuje prechod medzi kokeršpanielom a špringeršpanielom. Má veľmi ušľachtilý výzor. Nemá na sebe nič zbytočné, čo ho predurčuje na to, aby sa u nás stal najspôsobilejším sliedičom. Základná farba jeho srsti je vždy biela s červenými fľakmi. Ušnice má kratšie než špringeršpaniel a má lepšie poľovné vlastnosti.

Nemecký prepeličiar

sa dosť podobá španielom, ktoré určite mali vplyv na jeho vyšľachtenie. Oproti španielom však vyniká nezvyčajnou ostrosťou a vytrvalou hlasitosťou na stope. Má silnú kostru, ktorá prezrádza, že ide o pracovného psa. Ušnice má dosť dlhé, nízko nasadené, aj keď nie tak ako španiele. Hlava je ušľachtilá. Srsť je bohatá, na ušniciach sa často prstienkovito stáča. Farbu máva hnedú alebo hnedo – bielu. Toto plemeno sa u nás chová pomerne málo. Sliediče majú zver v húštinách vysliediť a hlasom ju nahnať na strelca. Postrelenú zver majú dohľadať a priniesť, ak im na to stačia sily. Spoľahlivo pracujú aj na remeni pri dohľadávaní postrelenej raticovej zveri. Na škodlivú zver bývajú dosť ostré. Možno ich používať pri práci v poli aj na prehľadávanie porastov. V porastoch majú hľadať iba na krátku vzdialenosť, na dostrel, lebo zver nevystavujú, ale vyháňajú. Veľmi dobre sa osvedčujú na vode a pri prehľadávaní tŕstia.

 

Brloháre

Brloháre sú najmenšie plemená poľovných psov. Väčšinou sa používajú na prácu pod zemou, na vyhľadávanie škodlivej zveri, na povrchu ako sliediče alebo duriče.

Jazvečíky

sú najspôsobilejšie na prácu pod zemou, čomu sú prispôsobené aj stavbou tela. Sú nízke, dlhé, s krátkymi nohami. Ich povaha je tvrdá, sú odvážne a srdité. Jazvečím nemá byť príliš veľký (hmotnosť najviac do 9 kg), aby sa mohol dobre pohybovať pri práci pod zemou.

Podľa druhu srsti rozoznávame

- krátkosrsté

- hrubosrsté

- dlhosrsté

Všetky tri druhy jazvečíkov majú podobné vlastnosti. Srsť majú čiernu, s hnedými odznakmi, červenú, červenú s čiernou primiešaninou, hnedú a pri krátkosrstých môže byť aj škvrnitá. Okrem opísaných jazvečíkov sú aj malé (krpaté)králičie jazvečíky, ktoré sa od predchádzajúcich odlišujú len veľkosťou.

 

Teriéry

Chvost teriérov sa skracuje o jednu tretinu dĺžky.

Nemecký poľovný teriér (jagdteriér)

je jedno z najmladších plemien teriérov, ale pre svoje dobré vlastnosti sa u nás rozšíril najviac. Vyniká nezvyčajnou ostrosťou, ba až dravosťou, a preto ho treba držať iba bezpečne zatvoreného. Jeho výkony sú obdivuhodné. Je vysoký asi 40 cm, srsť má najčastejšie čiernu s hnedými odznakmi, ale vyskytuje sa aj hnedý so žltými odznakmi, čiernosivý a striebristý. Biele odznaky sú neželané. Srsť môže byť hrubá, stredne hrubá aj krátka. toto plemeno sa vyšľachtilo predovšetkým na výkon, a preto srsť a farba sú pri ňom druhoradé.

Srsť poľovných teriérov netreba upravovať strihaním ani šklbaním.

Foxteriér

je vysoký asi 40 cm. Jeho srsť má vždy základnú farbu bielu, ktorá má prevládať, a menšie alebo väčšie čierne, sivé, prípadne žlté škvrny. vyskytujú sa však aj trojfarebné jedince. Foxteriér má hrubú srsť a vyžaduje si odbornú úpravu šklbaním (trimovaním) a strihaním. Poznáme aj krátkosrsté teriéra, ktorého srsť si nevyžaduje nijakú úpravu.

Waleský teriér

sa podobá poľovnému teriérovi, od ktorého sa odlišuje najmä úzkou dlhou hlavou. Jeho srsť je vždy sfarbená do červená, hrubá a vyžaduje si úpravu ako pri foxteriérovi. Sedlo má čierne, biele odznaky sú neprípustné. Waleský teriér je vysoký asi 40 cm.

Írsky teriér

je vysoký až 50 cm. Má silnejšiu kostru, a preto nie je spôsobilý na prácu pod zemou. Osvedčuje sa ako durič. Jeho srsť je vždy červená bez bielych odznakov.

Český teriér

je jedno z najmladších plemien. Má nízku postavu pripomínajúcu jazvečíka, a preto je spôsobilý na prácu pod zemou. Jeho srsť je najčastejšie pieskovo - žltá, ale prípustné sú aj iné farebné odtiene, ako aj biele odznaky. Srsť má byť hrubá a treba ju upravovať.

Od brlohárov sa vyžaduje, aby ochotne vhádzali do brlohov a škodlivú zver odtiaľ buď vyhnali, alebo zaškrtili a vytiahli. Keby si zo zverou nevedeli poradiť, majú na ňu v brlohu vytrvalo štekať, kým sa k nej nedostane poľovník. Poľovník má prekopať dieru na mieste, kde počuje hlas psa a zvieraťa. Psa treba potom vytiahnuť a zviera zneškodniť. Na povrchu sa od brlohárov vyžaduje práca sliediča alebo duriča. Jazvečíky sa veľmi dobre osvedčujú aj pri dohľadávaní postrelenej raticovej zveri.